Etika reklamy? ...skôr dôvod na trpký úsmev

Pre mňa osobne nie sú etické najmä reklamy na alkohol a to aj napriek tomu, že bežia po 22.00 h. Celkom nechápem význam takýchto reklám, pretože ľudia, ktorí trpia alkoholizmom pijú čokoľvek a na druhej strane príležitostní konzumenti si vyberajú, sú zväčša orientovaní na určitý druh alkoholu a myslím si, že nejako výrazne neexperimentujú a neskúšajú „novinky“, ktoré vlastne nie sú nič iné, len staré typy alkoholu v novom a najmä príťažlivejšom balení. Na druhej strane mince však stojí naša manipulovateľnosť, kedy kupujeme určité veci – napr. aj spomínaný alkohol – len preto, že aj naši známi majú vo svojom bare nejakú tu fľašu alkoholu z reklamy. A takto nejako je to vlastne pri väčšine výrobkov, ktoré bežia v reklamách a všetky sú prezentované ako zaručene tie najlepšie, čo nás opäť vracia k otázke etiky. Možno si niekto povie, že sa nejakou reklamou nenechá ovplyvniť, ale keby sme k tejto otázke pristúpili naozaj úprimne, asi by sme si museli kajúcne priznať v tomto smere porážku, pretože asi každý z nás si už aspoň raz v živote kúpil nejaký výrobok na základe reklamy. To sme my dospelí, ktorí sme ešte relatívne najmenej ovplyvniteľní, hoci mi nedá nespomenúť extrémne prípady, dá sa povedať mamonárstva, kedy ľudia vďaka svojej ješitnosti a najmä nedozernej závisti a dovolím si tvrdiť, že aj patričnej dávke hlúposti kupujú veci bez rozmyslu, len preto, aby mohli verejne vyhlásiť – pozrite sa na mňa, ja to mám – a ja by som len tak ako dôvetok pridala – ale netuším kedy a kde to využijem. Najovplyvniteľnejšou skupinou obyvateľstva sú však bez pochyby deti. Tie sa najlepšie dajú ovplyvniť a zároveň dokážu veľmi spoľahlivo ovplyvniť svojich milujúcich rodičov. Je to však naozaj láska k dieťaťu, keď mu kúpite každú vec, ktorú si vypýta a nemusí pritom ani vrieskať, dupať a hádzať sa o zem, ako to niektoré deti – miláčikovia a zlatíčka svojich rodičov majú vo zvyku? Chápem, že dieťa je pre každého rodiča to najmilovanejšie stvorenie na svete, ale práve preto by mali dbať na to, aby malo všetko, čo potrebuje, samozrejme, že aj nejaké tie vysnené hračky, ale nie každú novinku, ktorú dieťa uvidí v reklame vysielanej v naozaj taktickom čase, najmä cez víkendy počas vysielania rozprávok sa do programovej štruktúry akosi vlúdia výlučne reklamy na hračky a sladkosti, ktoré vo zvyšnom vysielacom čase, ktorý je vyhradený pre „dospelákov“ neuvidíte. To mi opäť pripomenulo otázku etiky. Je etické keď televízie vysielajú v čase rozprávok výlučne reklamy výrobkov určených pre deti? Podľa mňa zabúdajú na fakt, že nie všetci rodičia si môžu dovoliť kúpiť svojej ratolesti veci z reklamy, aj keby akokoľvek veľmi chceli. Chcela by som vidieť, ako by sa tvárili, keby hľadeli do uplakanej tváre svojho dieťaťa, keď mu oznámia, že novú hračku mať nemôže, pretože mamička s oteckom na ňu nemajú peniažky. Potom skúste dieťaťu začať vysvetľovať, čo je to etika. Takto by som mohla pokračovať veľmi dlho a predsa by som nevymenovala všetky prípady manipulovateľnosti a etiky reklamy. Každý z nás je totiž iný, všetci máme svoje sny a túžby, ktoré sa menia najmä vekom, ale k ich zmene takisto v značnej miere prispieva aj naše okolie. Dieťa po niečom túži, pretože je to preň niečo nové a neprebádané, teenageri túžia mať veci pre to, aby boli „in“ a začína sa u nich prejavovať túžba vlastniť niečo len pre to, že to má aj niekto iný. Táto túžba potom vyvrcholí v dospelosti, najmä v prípadoch, keď má človek nejakú dôležitú funkciu a „niečo“ znamená, tak chce logicky (no logicky ako logicky), vlastniť tie najmodernejšie a najdrahšie veci, ktoré po väčšine bežia v reklamách. Túžba mať a vlastniť vychádza z ľudskej prirodzenosti a je zakorenená v každom z nás, je však práve na nás, aby sme túto svoju túžbu vedeli udržať v rozumných medziach. V tom prípade nebudeme musieť riešiť otázku našej manipulovateľnosti, všetko bude len otázkou výberu toho, čo je pre nás najlepšie, najpotrebnejšie, čo nám urobí naozajstnú radosť.