Ako od nás Walter odišiel

Bol jemný na dotyk, krásny na pohľad, milý povahou. Nájdením adoptívnych rodičov boli poverené dve milé mladé ženy, ktoré pri svojej návšteve u nás si podržali na rukách, pomaznali sa sním, povypytovali sa na všetky jeho zvyky, na našu predstavu o jeho budúcom domove. Včera teda Walter odišiel do svojej novej rodiny, ktorá spĺňa všetky naše predstavy o ideálnom domove pre malého. Ešte sme ho všetci pohladkali, dali sme mu pusu, zbalili sme mu na cestu jeho obľúbené papaníčko. Adoptívni rodičia sa ponúkli, že nám budú posielať fotografie, aby sme mali prehľad, ako Walter prosperuje. Vymenili sme si emailové adresy a než Walter došiel do svojho nového domova do iného mesta, mali už v počítači fotky od nás: Walter tesne po narodení, Walter s nami i sám, Walter so zavretými i otvorenými očkami, Walter ležiaci i sediaci, Walter papajúci i spinkajúci, ... aby mali kompletnú dokumentáciu o celom živote ich nového miláčika. Dohodli sme sa, že ho možno príležitostne aj navštívime. Hoci biologickej matke je osud jej jediného syna zjavne ľahostajný, my sme celý večer mysleli na neho - ako sa má, ako si zvyká. Nedalo mi, zavolala som, ako sa Walter drží. Upokojilo ma, keď som sa dozvedela, že cestu znášal dobre, neplakal, bol zlatý. Oni sa opýtali ešte na niekoľko vecí, na ktoré pri svojich návštevách zabudli: veď stále vzídu nejaké otázky, na ktoré môže odpovedať len ten, kto sa oň staral predtým. O jeho adoptívnej rodine nerozhodol poradovník, ale hľadala sa rodina, ktorá bude najlepšia pre Waltera. Waler odteraz bude jedináčik. Bude iste veľmi ľúbený, len škoda, že mu nikto nebude olizovať kožuštek, čo mal veľmi rád a taký čas priadol ako keby naštartoval diesel. Verím, že ho čaká krásny mačací život. Áno, Walter je kocúrik. A hoci je ?iba? kocúr, chceli sme, aby nás opúšťal bez stresu a aby sme aj my boli spokojní. Minimálne takú pozornosť by bolo potrebné venovať aj deťom a ich bývalým aj budúcim rodičom, aj ich pocitom.
Aby adoptívni rodičia prísne podľa poradovníka nebrali plačúce a stresované dieťa, o ktoré sa odteraz začnú starať podľa svojich predstáv bez ohľadu nato, čo malo a čo nemalo rado doteraz. Aby sudcovia nerozhodli napr. o vrátení rómskeho dieťaťa do osady, keď o neho matka ?prejaví záujem?, hoci v detskom domove bolo od narodenia a matka ho roky nenavštívila, čo iná sudkyňa obhajovala so slovami, že rómovia sú na taký život zvyknutí.
Možno tie prípady, na ktoré myslím, sú ojedinelé, ale ak sa to stalo len jednému dieťaťu (a jednej profi mame) a jednému rómskemu dievčatku, je to zlé, lebo každé dieťa má len jeden život a ten jeden život by mal byť ten najlepší z možných.