Tieto deti neboli vždy také krásne čokoládové putti. V živote som nevidela nič, na čo by sa hodil výraz „vyorané myši“ lepšie , než práve na ne. Keď prišli do rodiny – ak náhodou neplakali – sedeli so spustenými rukami, s úplne prázdnym výrazom v tvári, bez záujmu o čokoľvek. A veľa plakali – revali! Bez príčiny! Vlasne nie bez príčiny. Iste boli nešťastné, smutné, vyplašené, neisté... O mesiac tí, čo ich videli denne nebadali zmenu, ale priateľka, ktorá ich mesiac nevidela poznamenala: „Vymenili ste deti?“ O pár mesiacov už to sú naozaj iné deti. Vedia sa smiať, hrať, tancovať, túliť, maznať, ľúbiť, tešiť sa, ako všetky iné zdravé deti. Sú to už normálne krásne deti.
Detí, ktoré sa to ešte potrebujú naučiť je v detských domovoch ešte stále dosť. Aj ony by potrebovali, aby ich niekto tak ľúbil, aby skrásneli a naučili sa ľúbiť. Nedávajte peniaze na udržiavanie luxusných detských domovov, vezmite si deti domov! Len to je cesta k úspechu.
Hoci Mareček a Markétka boli v profesionálnej rodine môjho zaťa (ich profi rodičom bol práve on!) a dcéry len krátko a ja som bola ich „babi“ iba niekoľko mesiacov, už navždy ostanú súčasťou nášho života, našich spomienok i nášho záujmu.
Tak teda šťastnú cestu náš nežný Mareček a temperamentná Markétka, iste sa ešte stretneme, budeme na Vás myslieť a tešiť sa spolu s Vašimi rodičmi z Vášho napredovania. Majte sa krásne!
A už sa teším na nové bábätká, ktoré prídu po Vás, aby sa aj z nich stali krásne deti.
