Raz prišla mami do toho domu a uvidela tam Lucinku. Lucinka bola celkom malá, nevedela nič, len papať, hajať a plakať. Mami vzala Lucinku na ruky a hneď vedela, že ju bude veľmi ľúbiť. Doniesla Lucinku domov a všetci Lucinku ľúbili: mami, oci, babi, dedo...Potom si mami požičala z toho domu ešte Kika, aby tam nebol sám, než si ho nájde nejaká najlepšia mami. Tiež ho všetci ľúbili, až pre neho prišla jeho nová mami a Teri. Potom si požičali ešte – Lucinka doplní mená detí – a tiež ich ľúbime. Koho ľúbi Lucinka?“
Lucinka vymenuje: mami, oci, Kiko, dedo, babi, Ma-ina (čítaj Mariena –teta) a ešte ďalších blízkych ľudí. Lucinka vie, ako sa ľúbi. Všetky deti „pusuje“, čo noví prišelci - dvojčatá prežívali s prekvapením ba zdesením, ale po dvoch mesiacoch už pusujú aj oni. Už nemajú tupý výraz a prázdny pohľad, už neplačú bez príčiny. Už sa usmievajú, robia „pápá“, tešia sa, keď uvidia známu tvár.
Minulý týždeň bola Lucinka s mami vybrať si ešte jedno bábo, ktoré potrebuje, aby ho veľmi ľúbili. Našli si Minku. Lucinka Minku už ľúbi. Pomáhala mami pripraviť vo svojej izbičke postielku pre Minku. O niekoľko dní pôjde s mami a ockom pre Minku do toho veľkého domu. Ona Minke potom všetko potrebné ukáže: prinesie čistú „kaku“(plienku), podá „hamhaji“ večernú fľašu s mliečkom, vynesie prázdnu fľašu, ukáže jej všetky hračky... Naučí Minku, ako sa „pusuje“, ako sa hrá so všetkými hračkami, ako sa kŕmia bábiky – lebo ona robí s bábikami všetko ako mami, ona to vie, ako treba dať bábiku odgrgnúť, ako kočíkovať bábiky dvojčatá.
Sú náhradní rodičia, ktorí sa napriek snahe psychológov pri príprave rozhodnú nepovedať dieťaťu, že je z domova. Niektorí rodičia si dokonca myslia, že malé dieťa ničomu nerozumie a rozprávajú sa pred ním (nie s ním) – ale ono vníma a ak sa mu to nepovie tak, aby tomu rozumelo, porozumie tomu samo posvojom.
Pritom príbeh o tom, ako sme si dieťa vybrali je snáď ešte krajší než ten, že sa nám narodilo.
