Ale stále som z pôrodnice nosila sólo kusy. Nemáme v rodine žiadne dvojčatá, preto pravdepodobnosť, že sa mi môj sen podarí realizovať, bola nízka. Po troch neúspešných pokusoch – o dvojčatá, ináč deti to boli a sú všetky podarené! - sme sa s manželom dohodli, že aspoň dvojčatový kočiarik by som mohla kočíkovať. Preto sme sa rozhodli našej Julinke rýchlo zaobstaráme súrodenca. To sa podarilo, a tak Julinka na 1. narodeniny už mala doma živú bábu. „Bába! Dá!“ (V preklade Daj mi tú bábu!) vykrikovala z postieľky a rozťahovala ručičky, keď som jej bračeka predstavila. Niekoľko mesiacov som kočíkovala 2 kočiare naraz. Jednou rukou buginku a druhou hlboký kočiarik. Keď v novembri napadol prvý sneh, už som to nedokázala – a tak som konečne mala „dvojčatá“. Modrooký hamblivý Ľuboško vyzeral ako dievčatko (Keď ho prvýkrát videla moja kamarátka, prehlásila, že na chlapca je ho škoda!) Naopak: väčšia, smelá Júlia s uličníckym šibalstvom v očiach vyzerala ako chlapec. Užila som si s nimi. Bolo to zábavné!
Druhé „dvojčatá“ som si vzala z detského domova. Mali 10 rokov, každá bola iná, ale chodili spolu do jednej triedy a aspoň som im sem-tam mohla kúpiť rovnaké tričká...
Pred týždňom si Julinka, ktorá je čo sa detí týka celkom po mne, doviezla z detského domova v dvojčatovom kočiariku Kristiana. Majú s Lucinkou, ktorú si z detského domova doniesla už pred 2 mesiacmi, dokonca skoro rovnaký dátum narodenia. Čo na tom, že každé dieťa sa narodilo inej žene, odteraz sú to aspoň na chvíľu (lebo sú v profesionálnej náhradnej rodinnej starostlivosti) naše (teda hlavne Júliine) dvojčatá! A možno to ešte nie je koniec ...
