Nová nádej
Dnes sme sa s kamarátkami mihli na Svetovom štrajku študentov za budúcnosť klímy v Bratislave na námestí SNP. Píšem „mihli“, pretože sme tam boli ako tri matky s troma kočíkami a dvoma spiacimi deťmi, snažiace sa nezobudiť ich príhovormi a hudbou. Veľa sme z celej akcie preto osobne nezachytili, zachytili sme z nej vlastne len jej samotnú atmosféru. Jasné, študentov a celkovo protestujúcich nebolo toľko, ako na protestoch za slušné Slovensko. Napokon, niekto musí aj pracovať, a protesty sa konali v doobedných hodinách.
Ale aj tak do mňa celý charakter protestu vniesol akúsi novú nádej. Nádej a akúsi reálnejšiu obavu zároveň. Nádej preto, lebo som videla stovky mladých študentov až detí držať transparenty s tými najvtipnejšími, najvýstižnejšími a najoriginálnejšími heslami, nápismi či kresbami. Čo transparent, to jednotka s hviezdičkou, kebyže som učiteľkou. Zo slovenčiny, angličtiny, geografie, náuky o spoločnosti, dejepisu, biológie aj etiky zároveň. Nie som si úplne istá, či sa všetci z nich dočkajú podobnej poklony od svojich učiteľov. Tuším ale, že týmto študentom je to ale aj tak ukradnuté. Ide predsa o omnoho viac, než o známky. To vedia všetci, čo v ten deň kvôli štrajku neprišli do školy. Taktiež som ich videla všetkých disciplínovane stáť na námestí a správať sa úplne rovnako ako na spomínaných protestoch za Slušné Slovensko.
Stará obava
Obavu preto, lebo som si potom bola kúpiť obed v jednej nemenovanej vietnamskej reštaurácii blízo námestia. Zbadám vnútri jednu z protestujúcich študentiek zanietene vysvetľovať pánovi za pokladňou, čo sa to vlastne dnes deje na námestí. Keď odišla, hovorí pán mne, alebo viacmenej len tak akosi sám pre seba: „Štrajk za klímu?“ „A čo sa vám nepáči? Že tu bude príliš teplo?“ ... kým som sa nadýchla a chcela zo seba vychrliť aspoň pár viet na „obhajobu“ celej akcie, zastavil ma unaveným otočením sa smerom do kuchyne s odkazom jasného a nekompromisného nezáujmu.
Minule som si zasa kupovala obed v istom kebabe. Kupujem si ho vždy (keď nezabudnem) do plastových nádob z domu. Slečna pri pokladni sa pri tom vždy tak pobavene usmieva. Pozerá na mňa ako na akýsi zvláštny ojedinelý zjav, ako na akýsi smiešny druh pomaly vymierajúceho motýľa, a potichu podotýka: „Ale ja vám to kľudne aj zabalím, je to len 10 centov...“ Odpovedám alarmujúco prekvapená: „Ja viem, ja mám ale rada našu planétu...“ Zle skrývaný úškrnok na jej ústach... Čo je horšie, vidím sa trochu v nej. Som to ja pred desiatimi rokmi. Blázni. Vtedy ich ešte nevolali slniečkári. Vtedy žiadny názov ešte ani nemali, pretože ich ani nebolo toľko, čo dnes. Tých „hipsterov“. Kávičkárov. Snílkov. Liberálov. S dúhou. Tých šibnutých vegánov, Greenpísákov... a tak ďalej. Pre ňu som bola jednoducho len „jednou z nich“. Tam to končí.
Kedy začneme konať?
A potom idem domov v električke s mojím synom v kočíku, a prezerám si cez mobil na facebooku fotky zo štrajku. Vidím na nich asi desaťročné deti, držiace v rukách ich vlastnoručne vyrobené transparenty, ešte aj s chybami. To ma dostalo. Takmer sa rozplačem.
V duchu si zanadávam. Čo s tým? A čo poviem vlastne mojej dcére? A môjmu synovi? Kedy to celé na nich vybalím ako di Caprio v jeho filme Before the Flood, ktorý otvorí oči už naozaj každému? Alebo ako známa a mimoriadne odhodlaná slovenská blogerka Natália Pažická v niektorom zo svojich videí?
Kedy sa konečne odhodlám kúpiť mojej trojročnej dcére namiesto ďalšej idylickej knižky o zvieratkách v pralese knižku o veľrybe Gréte, ktorá stratí hlas kvôli odpadkom v jej bruchu, či o hlucháňovi Kamilovi, ktorý sa o svojom pôvodnom biotope dozvedá už len z rozprávok svojich príbuzných zvieratiek?
Kedy sa odhodlám uviesť ju trochu do reality jej budúceho života, v ktorom je celkom pravdepodobné, že klimatické katastrofy budú jeho bežnou súčasťou? V ktorom sa jej rok po roku bude pred očami meniť mapa sveta, postupne, pomaly, až si jedného dňa v sedemdesiatich rokoch uvedomí, že všetky jej milované dovolenkové destinácie sú už dávno pod vodou?
A čo mi na to povie moja dcéra? Už vidím tú záplavu všetkých úplne logických, bodavých detských otázok, proti ktorým niet dostačujúcej odpovede. Tak isto bodavých, aké ich kladie vládnym predstaviteľom vo Švédsku už mesiace Greta Thunberg (nemyslím teraz tú veľrybu):
„Mami, tak ale potom prečo tí ľudia stále ešte kupujú všetko v tých plastových obaloch?“ ...
„Prečo potom ľudia ešte stále jazdia toľko tými autami?“ ...
„Prečo teda jedia toľko toho mäsa?“ ...
„Lebo sú tak zvyknutí, Alicka...“
A potom ju vidím plakať. „Ale ... oni to nemôžu tak robiť, to nie je správne!!!"
A ja tam budem pri nej sedieť, bezradná, a zahanbená, a zmôžem sa len na:
„Áno, máš pravdu, Alicka, nie je to správne...“
Realita všedného dňa
A potom odhodím do koša ďalší kelímok od jogurtu. A pri tom premýšľam, čo teda s tým. Ako preklenúť tú závratnú priepasť medzi tými, čo už tušia, že sme v peknom prúseri, a tými, ktorým sú tí prví ešte stále len na smiech?
Ba čo viac, ako prejsť od samotnej vedomosti tohto prúseru k jeho reálnemu „riešeniu“, ktoré, žiaľ na námestí len začína? Začína tam, avšak končí omnoho neromantickejšie, omnoho menej vznešene, omnoho nudnejšie.
Riešenie sa skrýva vo všetkých tých našich hlúpych malých igelitových sáčkoch, pretože sme si akurát v ten deň zabudli vziať našu štýlovú sieťovanú tašku na ovocie. Vo všetkých tých nevegánskych hamburgeroch, ktorého odopriatie akosi nevyznie až tak vznešene ako kričanie (nemenej však dôležitých) plamenných rečí na námestí SNP.
V tom, či teda ráčime navštíviť konečne nejaký obchod, kde predávajú kozmetiku či potraviny aj bez obalov, a budeme sa aspoň unúvať minimálne si prezrieť celý ich sortiment a zvážiť, či by sme teda predsa len nevystúpili aspoň o kúsoček z našej komfortnej zóny a nenechali si pre zmenu načapovať aj niečo iné ako pivo v piatok večer.
V tom, či láskavo poctíme našou účasťou teraz už druhý Festival udržateľnosti v Starej tržnici bez toho, aby sme sa pri tom cítili ako šialení alternatívni hipsteri. V tom, či sa konečne prinútime začať myslieť štýlom, že rovnako ako už dnes nehádžeme odpadky von oknom ako počas divokých 90.rokoch na petržalských terasách, by sme mohli už konečne začať akceptovať ako absolútne prirodzenú vec aj fakt, že si so sebou nosíme jednu fľašu s vodou, a nesprávame sa ako neukojená americká celebrita z čias našej puberty, ktorá vypije (a vyhodí) denne päť malých plastových fľašiek Coca-Coly.
V tom, či si aspoň vyskúšame jeden deň ísť do práce pre zmenu na bicykli (čo osobne odporúčam všetkým, ktorí môžu, a to nie len pre zdravie našej planéty, ale aj zdravie vlastné, a to nie len fyzické, ale aj psychické).
V tom, či sa konečne odhodláme navštíviť niektorý z našich sekáčov namiesto Zary či H&M. Tu môžem hrdo ísť príkladom už aj ja. Je to už viac než rok, čo som precitla.
A pokračovať by sa dalo ešte dlho. Avšak myslím, že to ďalej už potrebné nie je. Napokon, presných, a veľmi užitočných zoznamov, tipov a rád, ako by sa dnes už mal začať správať, či stravovať každý, kto si je vedomý veľkosti nášho prvého veľkého spoločného celosvetového problému, je množstvo. Kiež by môj článok aspoň prispel k ich podrobnejšiemu prečítaniu si (a to aj mnou samotnou).
