Územie Slovenska zaplavila vlna horúčav. Nie je sa poriadne kam skryť, ani čím ovlažiť. Vysychajú studne, je zákaz používania pitnej vody na zavlažovanie, umývanie áut, či napúšťanie bazénov a taktiež začal platiť zákaz zakladania ohňa kvôli výraznému suchu na určitých lokalitách. Klimatická zmena sa ukazuje v plnej nahote a podľa pesimistických scenárov bude ešte horšie. Teplota sa celosvetovo zvýšila priemerne „len“ o 1,5-1,6 °C. Treba si uvedomiť, že táto hodnota je nad limitom Parížskej dohody. V nej je stanovená hranica, ktorú nemožno prekročiť na 1,5 °C. Prečo je priemerná celosvetová teplota zvýšená do limitu 1,5 °C ešte v poriadku a jej prekročenie už nie? Otepľovanie o 1,5 °C má výrazne menšie dopady na ľudí, prírodu aj ekosystémy než 2 °C. Pri 2 °C by boli riziká extrémnych výkyvov počasia, stúpania hladín oceánov, sucha a straty biodiverzity oveľa závažnejšie. Tým samozrejme nechcem povedať, že v súčasnosti sa tieto veci nedejú. Stačí sa pozrieť okolo seba a máme to ako na tanieri. Sucho, sucho a ešte raz sucho. Zaujímavé ale na tom všetkom je, že niektorým druhom takéto podmienky vôbec neprekážajú. Naopak vyhľadávajú ich. Nebudem sa opakovať a písať o druhoch, ktoré ničia naše záhrady (ak by ste si chceli prečítať o škodcoch záhrad a sadov, nech sa páči linky na moje predchádzajúce blogy https://blog.sme.sk/evazahorska/nezaradene/biologicke-invazie-v-zahradach, https://blog.sme.sk/evazahorska/nezaradene/biologicke-invazie-v-ovocnych-sadoch-a-vinohradoch).
Chcela by som sa venovať iným druhom, ktoré patria do kategórie známych škodcov. Jedným z nich je aj kukuričiar koreňový (Diabrotica virgifera virgifera). Ide o invázny druh, ktorý je zaradený na zoznam 100 najinváznejších druhov Európy. Je to najmä v dôsledku toho, že významne napáda kukuričné polia. Druh sa pôvodne vyskytuje na Americkom kontinente, konkrétne v Mexiku a juhu USA. Na území Európy bol po prvýkrát zaznamenaný v roku 1992 v Srbsku, odkiaľ úspešne expandoval do okolitých krajín rýchlosťou 50 km/rok. Zaujímavosťou je, že do Srbska sa dostal pravdepodobne prostredníctvom leteckej dopravy spojenej s transportom amerických vojakov v roku 1990. Jeho rozširovanie je zabezpečené prostredníctvom viacerých vývinových štádií. Či už prostredníctvom lariev v pôde alebo zelenej hmote, ktorá je transportovaná vlakmi alebo lietadlami alebo samotnými imágami (dospelými jedincami), ktoré sú veľmi pohyblivé a môžu sa transportovať aj napr. prostredníctvom búrok. Členské štáty Európske únie sú zaviazané vykonávať každoročný prieskum, či sa kukuričiar v danej krajine vyskytuje. Ak je ale prítomnosť zistená, poľnohospodári sú povinní okamžite zlikvidovať rastliny kukurice a aplikovať pôdne insekticídy. Redukciu populácie kukuričiara je však možné dosiahnuť aj vhodnými agrotechnickými opatreniami. Z takýchto opatrení je najúčinnejšie a najlacnejšie nepestovať kukuricu v monokultúre. Monokultúry vždy predstavujú problém, s ktorým sa samotná príroda nevie vysporiadať a preto dochádza ku ohromným škodám. Okrem toho veľmi dobrou praktikou je hlboká orba, ktorá pomáha rozptýleniu vajíčok v pôde. Aby sme zabránili vývinu kukuričiara na dospelého jedinca mali by sa aplikovať pôdne insekticídy v čase liahnutia lariev a aplikovať insekticídy proti imágam počas kvitnutia kukurice. Proti larvám možno použiť Poncho 600 FS, Force 1,5 G, Santana alebo Dursban 10 G. Už na imága možno použiť postrek Fury 10 EW alebo Talstar 10 EC.
„Morovou ranou“ pre okrasné dreviny je vijačka krušpánová (Cydalima perspectalis), ktorej pôvodným areálom výskytu je východná Ázia (Japonsko, Kórea, Čína, východné Rusko a India). Zaujímavosťou je, že sa vyskytuje v rozličných klimatických pásmach, čo ju predurčuje na úspešnú inváziu, keďže je schopná prežiť a vytvoriť životaschopné potomstvo v rozličných podmienkach. V Európe boli škody na krušpánoch prvýkrát zaznamenané v roku 2006 v juhozápadnom Nemecku. Predpokladá sa, že motýľ sem bol zavlečený už v roku 2005 alebo aj skôr. V nasledujúcich rokoch sa druh v Európe rýchlo šíril najmä vďaka obchodu s drevinami. Na Slovensku bol prvýkrát zistený v roku 2012 v Bratislave. Objavené boli imága spolu s prvými škodami na krušpánoch. V súčasnosti sa vyskytuje na väčšine územia Slovenska. Vijačka je menší až stredne veľký motýľ s rozpätím krídel okolo 4 cm. Dorastená húsenica je dlhá približne 3,5 cm, lesklá, zelená s pestrou kresbou a čiernou hlavou. Drobné vyliahnuté húseničky sú žlté, neskôr sú sfarbením a kresbou podobné dorasteným. Mladé húsenice si koncom vegetačného obdobia vytvárajú pavučinové zámotky, v ktorých prezimujú. Na jar húsenice pokračujú v poškodzovaní hostiteľskej rastliny (keď teplota presiahne 7 °C) a zakukľujú sa medzi listami. V strednej Európe má vijačka dve, v teplých rokoch a regiónoch až tri generácie do roka. Motýľ sa môže rozširovať do nových regiónov spontánne, vzhľadom na dobré letové schopnosti. Mimoriadne dôležité je jeho šírenie „skokom“ na veľké vzdialenosti pri obchodovaní – transporte menších i väčších kríčkov krušpánov. Jej prítomnosť prezrádzajú vlákna medzi konárikmi, tiež trus (v podobe zelených granúl), ktorý možno nájsť aj pod kríčkami. Masívne napadnuté kríky nepríjemne zapáchajú a dokonca počuť „šuchot“ aktívnych húseníc. Vijačkou poškodené krušpány na jar dokážu vytvoriť nové výhonky. Opakované silné poškodenie ale spravidla neprežijú. Proti húseniciam možno použiť obvyklé postupy a teda chemický postrek. Na malých kríčkoch možno ničiť húsenice mechanicky, ale treba ich často kontrolovať, lebo vajíčka, malé húsenice i kukly sa ľahko prehliadnu.
No a čerešnička na záver, pradiarka pestrá (Cheiracanthium punctorium), ktorá sa s určitosťou vyskytuje na území Slovenska od 90.tych rokov. Ide predovšetkým o stredomorský druh, ktorý sa vďaka globálnemu otepľovaniu začal postupne viac šíriť na sever. Ešte pred niekoľkými rokmi sa vyskytovala len ojedinele, avšak v súčasnosti práve vďaka zvyšujúcim sa teplotám stále viac expanduje po celom Slovensku. Nájsť ju môžeme hlavne na trávach rodu Calamagrostis, ktoré jej najviac vyhovujú kvôli špeciálnej tvorbe hniezda, akéhosi zámotku, v ktorom samičky starostlivo opatrujú svoje potomstvo. V médiách sa pavúk často označuje za jeden z najjedovatejších druhov Európy. Čo asi nebude celkom pravda, avšak na území Slovenska by to tak mohlo byť. Ide o dosť veľký druh dorastajúci do cca 2cm. Má červené hryzadlá aj hlavohruď, takže je zvyčajne dobre rozpoznateľný. Druh aktívne neútočí na človeka, ide skôr o sebaobranu, pri ktorej uhryzne len raz pričom na pokožke zanechá dve bodky vzdialené od seba 1-10 mm. Pohryznutie spôsobuje ostrú bolesť, migrénu, tŕpnutie rúk či nevoľnosť. Tento stav môže trvať až 24hod. a môže byť sprevádzaný zvýšenou teplotou. Našťastie v Európe nebol nikdy zdokumentovaný prípad usmrtenia po jej uhryznutí.
Na spomenutých troch druhoch som chcela demonštrovať, čo možno očakávať v súvislosti so zvyšujúcou sa teplotou. Žiadny kontinent, ani krajina nebude uchránená pred pokračujúcim trendom klimatickej zmeny. Rastliny, živočíchy, ale aj človek budú čeliť stále novým výzvam. Avšak vo všeobecnosti možno uzavrieť, že tí, ktorí budú najflexibilnejší vyhrajú tento budúci boj o prežitie.
