... chvíľami mi to príde, ako nešťastná alternatíva, keď si márne pokúšam spomenúť na niekoho kto aj po, povedzme, dvadsiatich rokoch manželstva môže povedať, že žije roky šťastne a nevymenil by za nič na svete.Fajn, verím, že takéto zázraky sa dejú, len škoda že ich nie je viac.
Kde pozriem, vidím ženy (ja iba ženy, ale uvedomujem si že aj tie dokážu byť despotické) ktoré keď sa zastavia, majú často tupý pohľad NIKAM. Na ich tvárach vidno, že si prežili svoje. Ale znášajú to naďalej a statočne. Veď čo na tom, že si občas v noci, keď každý spí, poplačú... Nezmyselne. Nespravia s tým už nič. Sú to predsa už roky, majú deti, „istotu“, a zo zvyku, si nevedia ani len prestaviť aké INÉ by to mohlo byť.
Tiež by som sa RAZ chcela vydať. Nenamýšľam si, že budem s manželom žiť po zvyšok života ako v ružovom sne. Je pravdepodobné a normálne, že prídu horšie časy, a ak je to čo i len trocha možné, a obaja to chcú.. dá sa to zvládnuť. A zasa bude dobre.
Ibaže v manželstvách našich rodičov, z ktorých si vraj treba brať príklad, lebo sú spolu väčšinu svojho života a „zvládajú“ problémy, nie je úcta. Ako je to možné? Ako sa môže stať, že ten, do ktorého som sa zamilovala, bola s ním šťastná a vzala si ho s myšlienkou „tak toto je môj princ“, si po rokoch netriedi slová, nevie čo je to rešpekt, neha, úcta, pochopenie, tolerancia... a často bez najmenšej výčitky uráža a zraňuje tak, že by si to nedovolil ani k cudziemu človeku. A to radšej ani nemyslím na fakt, že v mnohých manželstvách to nie je len o psychickom týraní. Po čase sa vec súkromná stane vecou verejnou (alebo aspoň familiárne známou). Bude toho zrazu neznesiteľne veľa, vy sa vyplačete pri kávičke s kamarátkou, tá sa zhodou náhod vyplače tiež, pretože to má doma o tom istom. Porovnáte chlapov. Neveriacky budete jedna nad druhou krútiť hlavou a nakoniec s hrdosťou v hlase poviete: „Sa otočím a odídem...“ . Ha-ha-ha.
Teda toto je to vzorové „až kým nás smrť nerozdelí“?
Nie, ďakujem.. myslite si babky, mamky, tetky čo len chcete.. Ja radšej budem chodiť s človekom roky, až kým si budem istá, že ma s ním nečaká to, čo vás s vašimi „princmi“. A ak sa sklamem? Mám svoju slobodu, vážim si samú seba, bude to istý čas bolieť, ale kedykoľvek sa môžem naozaj „OTOČIŤ A ODÍSŤ“.
