Viera a rodina

Doobeda sme boli rodinka na nedeľnej svätej omši. Tak, ako chodíme každú nedeľu a v prikázaný sviatok. Na omšu sa vždy veľmi tešíme. Deti na to, ako sa poďakujú „pánbenkovi“ za všetko, najmä za ochranu a za zdravie. My s manželkou za príležitosť pomodliť sa priamo v svätostánku. Takisto poďakovať sa za všetky dobrodenia. Vyčistiť si hlavu. Dať priestor duchovnej časti nášho druhého ja. Na svätej omši si pripomíname vždy pocit, že sme súčasťou väčšej rodiny, v rámci ktorej je to duchovné prežívanie omnoho intenzívnejšie ako v súkromí. Aj touto cestou sa snažíme svätiť siedmy deň v týždni.Na obed sme išli k sestre, kde sme sa stretli aj s mojimi rodičmi. Dôvod nášho stretnutia? Segrina dcérka mala narodeniny. Naobedovali sme sa, prebrali rôzne témy. A vybrali sme sa na prechádzku, len tak, k blízkemu jazeru, nadýchať sa čerstvého vzduchu. Využiť babie leto a na prechádzke načerpať energiu do ďalších dní. Podarilo sa. Ale – aj keby sme zostali doma, to znamená v segrinom síce malom, ale útulnom bytíku. Tú energiu by sme načerpali tak či tak. Jeden od druhého. Tak ako si ju vždy predávame počas iných našich (častých) stretnutí. Rodina je pre nás posvätným miestom, v ktorom sa jeden na druhého môžeme vždy spoľahnúť. V ktorom si vážime jeden druhého. Keď treba, aj usmerníme na ceste. Ale najmä nenecháme ležať blízkeho po prípadnom zakopnutí. Rodina je pre mňa všetkým. Najmä bez manželky, mojich detí, rodičov, segry a jej rodinky si neviem predstaviť svoj život. Som rád, že spolu udržiavame také krásne vzťahy. S rodinou po boku sa každý problém zdá byť maličkým...Mám za sebou obyčajnú nedeľu. Krásnou ju urobili maličkosti, ktoré nič nestoja...