Už ráno vo Vilniuse počas jazdy zo sídliska Pašilaičiai, kde som spal u kamoša Alexa na železničnú stanicu zisťujem, že hrboľaté prašné cesty južnej Litvy sa podpísali pod zdravotný stav môjho chúďatka bicykla (Kellys Athos). Osmička na zadnom kolese spôsobovala trenie bŕzd o rám kolesa, čo sa prejavovalo výrazným spomaľovaním a pocitom, akoby mi okrem ťažkých brašien sedel na nosiči ešte aspoň jeden litovec. V malom parku pri kostole v centre mesta som sa s tým pokúšal čosi spraviť, ale okrem zasvinených čiernych rúk som nič nevyriešil. Vlak do mesta Klaipéda na pobreží Baltského mora a zároveň vstupnej brány na Kuršskú kosu dal nachvíľu zabudnúť problémom s bicyklom a ja som si počas niekoľko hodín jazdy od neho mohol oddýchnuť a ani ho nevidieť. Vo vlaku, ktorý je najdlhšou pravidelnou litovskou linkou bolo špeciálne miesto pre bicykle samozrejmosťou tak, ako aj vo všetkých ostatných vlakoch, ktorými som tu mal možnosť cestovať.
Originálna maľovaná mapa Klaipédy na stene domu v centre mesta
Po vystúpení v Klaipéde si človek ani neuvedomí, že sa nachádza v treťom najväčšom litovskom meste po Vilniuse a Kaunase s takmer dvestotisíc obyvateľmi. Centrum mesta sa rozprestiera na relatívne malej ploche a jeho polohu by jej mohlo závidieť množstvo iných prístavov – zo západu je pred bezprostredným Baltikom chránené Kuržskou kosou, ktorej najsevernejší výbežok oproti mestu tvorí úzky vstup do Kuržského zálivu (Kuršiu marios). Klaipéda je v súčasnosti najdôležitejším prístavom Litvy, i keď v minulosti mala s Litvou málo spoločné a historicky patrila najdlhšie Nemecku, pričom práve Nemci tu tvorili väčšinu obyvateľstva až do druhej svetovej vojny, pred ktorou tu dokonca v parlamentných voľbách zvíťazila hitlerova strana NSDAP. Druhá svetová vojna zmenila nielen národnostné zloženie obyvateľstva ale aj tvár mesta, keďže bombardovanie prežilo len málo budov, ktoré tu možno obdivovať dodnes.
Plachetnica Meridianas je symbolom Klaipédy.
Cyklistu na meste zaujmú výborné cyklotrasy vedúce do jeho všetkých častí a celkový zvýšený počet cykloturistov v porovnaní so žiadnymi v južnej Litve. Niet sa čo čudovať, keďže práve Klaipéda je dôležitým mestom na diaľkovej európskej cyklotrase Eurovelo 10 známej aj ako Via Baltica (po anglicky aj The Baltic Sea Cycle Route), ktorá tvorí okruh okolo Baltského mora cez štáty Nemecko, Poľsko, Rusko (Kaliningrad), Litva, Lotyšsko, Rusko, Fínsko, Švédsko a Dánsko. Práve trasu Eurovelo 10 som počas svojich troch týždňov v pobaltských štátoch častokrát využíval, pričom sa kvalita ciest a značenia medzi jednotlivými krajinami, či oblasťami výrazne odlišovala. Večer som chcel byť už v dedine Nida v najjužnejšom cípe litovskej časti Kuržskej kosi vzdialenej približne 50 km od Klaipédy a preto som si väčšiu časť prehliadky mesta nechal na cestu späť, keď budem po pobreží pokračovať na sever do lotyšského mesta Liepaja. Oprava bicyklov bola v sobotu už takisto zatvorená a tak mi ostalo len dúfať, že na cyklisticky frekventovanej Neringe (litovská časť Kuršskej kosy) nájdem čím skôr niekoho, kto mi bude vedieť pomôcť. Trajekty spájajúce Klaipédu s Kuršskou kosou premávajú prakticky neustále a cena lístka pre osobu a bicykel je menej ako jedno euro.
Na trajekte som stretol dvoch nemeckých cyklistov dôchodcov idúcich do Petrohradu.
Škrekot čajok a industriálnosť nákladného prístavu, dokonalá kombinácia na vytvorenie tej správnej atmosféry.
Prístav je vstupnou aj výstupnou bránou do Litvy a pre jej ekonomiky nenahraditeľný.
Po vylodení sa na kose som pocítil vzrušenie, že som konečne na jednom z miest, ktoré bolo jedným z hlavných dôvodov prečo som sa na túto dlhú cestu vydal. Kuršská kosa je unikátnym miestom nielen v Litve ale aj v rámci Európy a vďaka svojim rozsiahlym, holým piesočným dunám je zaslúžene prezývaná aj európskou Saharou. Kosa je dlhá celkovo 97 km a široká len 0,4 až 3,8 km, jej celá rozloha je chránená v rámci dvoch národných parkov a zapísaná aj na zozname svetového dedičstva UNESCO.
Pohľad už z druhej strany ...
Prakticky celá časť kosy je zo strany Baltského mora tvorená dlhou piesočnou plážou, ktorá je ohraničená dunovým chrbtom. Východné pobrežie kosy obrátené k zálivu je tvorené Veľkým dunovým chrbtom, kde je možné obdivovať majestátne odhalené a na niektorých častiach dodnes sa pohybujúce duny. Medzi týmito dvomi dunovými hradbami sú prevažne borovicové lesy na pieskových planinách centrálnej časti kosy. Z hľadiska histórie kosy je zaujímavé, že z geologického pohľadu vznikla len nedávno po ústupe ľadovcov poslednej dobe ľadovej cca pred 7000 až 5000 rokmi.
Kuršská kosa z lietadla a náčrt jej polohy na jednoduchej mape
Čarovná krajina Kuršskej kosy pri Baltskom mori ...
Jedna z mnohých cestičiek na pláž ...
Deň bol studený a more príliš nelákalo ...
Ale našli sa aj takí, čo neváhali skočiť do Baltiku.
Zaujímavá je aj podobnosť dopadov ľudskej činnosti na krajinu tu a u nás na Záhorí. V oboch prípadoch viedla nadmerná ťažba borovicových lesov v minulosti k destabilizácii pieskových presypov a ohrozovaniu až zániku viacerých osád v ich bezprostrednej blízkosti. Rovnako ako na Záhorí, aj na kose boli neskôr príkazom predtým poškodené územia druhotne zalesňované. Z pohľadu cyklistu je litovská časť kosy (Neringa) blízko predstavy raja. Po celej jej dĺžke vedie cyklotrasa (skutočná samostatná cesta pre cyklistov s pevným povrchom, ďaleko od ciest pre autá) prevažne cez svieže borovicové a brezové lesy, občas pozdĺž dlhého pobrežného chrbta dún, odkiaľ je len pár metrov ku krásnym piesočným plážam pri Baltskom mori a nechýbajú ani možnosti občerstvenia sa vo viacerých stánkoch, či reštauráciách po ceste.
Dobre značená cyklotrasa vedie najčastejšie cez boriny ...
Ale nie je problém odbočiť si vidieť čosi iné ...
K plážam je to len pár metrov.
Najväčším turistickým centrom a letoviskom Neringy je dedina Nida v jej najjužnejšej časti pri hraniciach s ruskou oblasťou Kaliningrad. Nida sa cez leto stáva veľmi živým strediskom s množstvom turistov zo zahraničia a práve tu môžeme obdivovať najviac zachovalých domov miestnej tradičnej rybárskej architektúry. Okrem nich sem turistov lákajú pláže, miestny prístav a blízkosť najkrajších dún na kose. Večer po postavení stanu a udomácnení sa v kempingu som mal dosť času preskúmať všetko spomenuté a bolo sa na čo pozerať.
Domy v Nide tak ako aj inde v Litve žiaria farbami.
Typickým pre oblasť Neringa sú ornamentálne ukazovatele smeru vetra (veterníky?).
V pozadí už vidieť duny v ruskej časti Kuržskej kosy.
Všade rozvoniavali pečené ryby (po litovsky žuvis).
Cintoríny nielen v Litve ale aj ostatných pobaltských štátoch sú častokrát umiestnené v lesoch tak, že je neraz ťažko rozoznať, či ide o les alebo o miesto večného odpočinku.
Na dunách pri kempingu rástli okrem suchomilných tráv aj celé vankúše materinej dúšky.
Kemping v Nide patrí k tým lepšie vybaveným a tak som pred spaním neodolal posedeniu na terase kempingovej reštaurácie. Okrem už klasického pivka by bolo hriechom neochutnať šaltibarščiai, tradičnú studenú litovskú polievku z cvikly, šalátových uhoriek, smotany a vajíčok. Priznám sa, že pri predstave studenej cviklovej polievky som bol mierne skeptický, o to väčšie bolo moje chuťové prekvapenie. Šaltibarščiai je vynikajúca a najmä v lete osviežujúca polievka a už teraz sa neviem dočkať ako si ju skúsim pripraviť doma (recept). Byť v rybárskej osade Kuršskej kosy a neochutnať jedlo z miestne ulovených rýb by som neskôr asi ľutoval a preto bola práve ryba logickou voľbou druhého chodu. Bola síce najdrahším jedlom celého výletu, ale stála za to. Najmä keď som nasledovné týždne jedol výrazne jednotvárnu stravu založenú na tvrdom syre, salámach, chlebe, nudlových polievkach a ovsených kašiach. Výhodou cestovania osamote je ľahšie nadväzovanie rozhovorov (alebo jeho nutnosť) s ľudmi. Predsa len, po celom dni na bicykli dobre padne porozprávať sa s neznámymi, ktorí sa behom okamžiku stanú blízkymi. Jedným z týchto stretnutí bolo aj stretnutie so skvelou dievčinou Ingou, ktorá bola čašníčkou v spomínanej reštaurácii. Večer už nemala veľa hostí a tak si rada prisadla na kus reči s unavene vyzerajúcim cyklistom zo Slovenska. Letná brigáda študentky z vnútrozemského Kaunasu môže vyzerať aj takto, rozdávať dobrú náladu a úsmev hosťom na Kuržskej kose.
Šaltibarščiai
Ráno sa mi pošťastilo to, v čo som dúfal ešte v Klaipéde. Na uliciach Nidy som medzi viacerými stánkami požičiavajúcimi turistom bicykle (bike rental) našiel jeden, ktorý ponúkal aj opravárenské služby a spravenie osmičky spolu s celkovou opravou bŕzd ma vyšlo len na 5 eur. Cesta rovnakou cyklotrasou naspäť do Smiltyne na sever kosy k trajektom do Klaipédy, tak bola o poznanie ľahšia a užil som si ju naplno. Urobil som si krátku odbočku k prírodnej rezervácii Nagliai, v ktorej vedie náučný turistický chodník po najvyšších dunách litovskej časti Kuržskej kosy a kde sa človek skutočne cíti ako v inom svete. Fúka tu silný vietor, ktorý presúva piesok neustále sem a tam. Človek až cíti, ako sa mu jeho drobné zrnká odierajú o kožu v snahe zbrúsiť ju tak, ako okolitú krajinu. Jedna z najlepších lokalít na výučbu vzniku a formovania vetrom podmieneného (eolického) reliéfu, akú som kedy navštívil. To by bola parádna geografická exkurzia pre mojich študentov!
Exotická krajina piesočných dún prírodnej rezervácie Nagliai.
Len niekoľko sto metrov severne od prístavu trajektov v Smiltyne je jedna z najväčších atrakcií Neringy, veľké delfinárium hojne navštevované turistami, ktoré som však noblesne odignoroval a radšej si prezrel v jeho blízkosti stojaci malý skanzen ľudovej architektúry. Drevené domce s trstinovými strechami vás tu prenesú v čase a prebudia romantické predstavy o idylickom živote miestnych rybárov v minulosti. V skutočnosti však išlo o ťažkú drinu s neistým úlovkom. Bude ťažká drina a neistý úlovok charakterizovať aj moju ďalšiu cestu na sever popri pobreží Baltského mora? Môže byť niečo ešte viac strhujúcejšie ako krajina Kuršskej kosy, alebo mám to najlepšie už práve za sebou? Nechajme sa prekvapiť v ďalších častiach Tour de Balt. Cesta sa zdá byť ešte stále bez konca.
Kto by nevládal do delfinária po svojich ...
Dotknú sa ešte niekedy mora?
Na rybárskom grunte ...
Dovidenia na pevnine priatelia!
Zdroje neautorských obrázkov použitých v článku:
www.quido.cz/priroda/obrazky/kurska_osa_2_v.jpg
www.seniorum.cz/uploads/article/4432.gif
