Čo vám napadne, keď sa povie Estónsko? Pre nás nie príliš známa krajina veľa predstáv neevokuje, ak nerátam, že väčšina z nás pravdepodobne vie, že bola donedávna len jednou z mnohých sovietskych republík, že je kdesi na severe, je plochá ako prsia anorexičky, ľudia tam hovoria čímsi podobne škaredým, ako je maďarčina a nehrajú hokej. Estónsko neberie dych na počkanie, dajte mu však týždeň a stane sa vašou súčasťou natrvalo.
Ešte predtým, ako sa s krajinou zoznámime bližšie, treba nám poupratovať v pojmoch. Aj keď je Estónsko často radené do skupiny Baltské štáty, čomu zodpovedá aj samotný názov mojej série blogov, s jeho zaradením do správnej kolónky to nie je tak celkom jednoduché. Litovci a Lotyši sú jedinými členmi neveľkej skupiny Baltských národov a hovoria baltskými jazykmi patriacimi do indoeurópskej jazykovej skupiny. Narozdiel od nich patria Estónci do celkom odlišnej národnostnej a jazykovej skupiny ugrofínskej. Samotní Estónci sa neradi vidia v skupine Baltské štáty s ktorými majú, ako tvrdia spoločné len utrpenie núteného podrobenia sa Sovietskemu zväzu, násilné odsuny obyvateľstva do gulagov a snahu Rusov o ich kultúrnu genocídu. Estónci sa s obľubou radia k tzv. Nordickým národom. So Švédmi ich spája dlhá spoločná história, s Fínmi spoločný pôvod a so všetkými severskými národmi liberalizmus, demokratické hodnoty a snaha o dobre spravovanú spoločnosť. Veľké rozdiely medzi Estónskom a Litvou s Lotyšskom sú citeľné aj v náboženskom vyznaní obyvateľstva. Ak sú Litva a Lotyšsko relatívne silne katolicke štáty, Estónsko je historicky luteránske a v súčasnosti dokonca svetovou jednotkou v percentuálnom zastúpení ateistov a ľudí bez vyznania (nad 70 % obyv. je bez viery).
Vľavo súčasná vlajka Estónska, vpravo jej pôvodne navrhovaná podoba s nordickým krížom.
Aby som však nebudil dojem o Estóncoch, ako národe vymedzujúcom sa voči svojim Baltským súkmeňovcom, poukážem na ich blízke vzťahy a vzájomné prepojenie na málo známom príklade nenasilného odporu voči okupácii z čias Sovietskeho zväzu. Estónci, Lotyši a Litovci vytvorili spoločne z vlastných tiel 23. augusta 1989 tzv. Reťaz slobody, ktorá mala dĺžku viac než 600 km a symbolicky spájala všetky tri hlavné mestá Tallinn, Rigu a Vilnius.
Zdroj: http://upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/thumb/6/62/The_Baltic_Way.jpg/772px-The_Baltic_Way.jpg
Z krátkej, dobre vydláždenej faktografickej odbočky sa vráťme späť na reálne cesty Estónska, kde začíname v hraničnom meste Valga. Nie je na ňom nič výnimočné, ak nerátame fakt, že práve Valga je vstupnou bránou do Estónska pre návštevníkov cestujúcich sem z Lotyšska vlakom a okrem toho sa radí medzi tých neveľa miest sveta, ktorými prechádza hranica dvoch štátov. Z kostolnej veže tu preto máte výhľad na estónsku Valgu aj lotyšskú Valku. Stále málo? Nevadí, ideme ďalej. Hneď za mestom dáva Estónsko tušiť, že ide o vyspelú európsku krajinu a pozdĺž hlavnej cesty sa niekoľko kilometrov tiahne nová cyklocesta s výborným povrchom. Po niekoľkých kilometroch sa začína krajina prekvapivo vlniť a pomaly sa dvíhať do vrchoviny Otepää a tak mám po dlhom čase šancu využiť aj nižšie prevody. Najvyšším vrchom je tu 217 m vysoký Kuutsemägi, ktorého výška v nás horaloch síce vzbudzuje úsmev, pre Estóncov však ide o hory, kde majú dokonca aj lyžiarsku zjazdovku s vlekmi pri najvýznamnejšom stredisku zimných športov v krajine Otepää. Zjazdovka je to síce krátka a v porovnaní s tou na Panskom dieli pri bystrických Šachtičkách vyzerá, ako tréningový svah pre lyžiarsky tábor materskej školy, ale je a to sa počíta. Estónci i tak preferujú bežecké lyžovanie pre ktoré majú ideálne podmienky. Počas mojej návštevy sa mestečkom Otepää zovšadial ozýval hukot motorov a prípravy na jednu z najväčších akcií roka Rally Estonia boli v plnom prúde. V reštike som si dal narýchlo akúsi ruskú polievku s pivom a hneď za mestom si to šinul štyridsiatkou v parádne tiahlych zjazdoch do nižších polôh vrchoviny. Môj dnešný cieľ mesto Tartu sa zdalo byť len pár hodín pedálovania predo mnou a tak som mohol spomaliť do užívačného módu.
Estónsko hneď pri hraniciach ukazuje cyklistom svoju vľúdnu tvár ...
Jedna z prvých zastávok v Estónsku bola pri tomto kostole ...
Návštevu mesta Tartu som si nevybral náhodou. Nielenže leží na ceste k môjmu vysnenému Čudskému jazeru, ktoré ma priťahuje viac ako neznáma blondínka mladíka na vojenskej službe, ale mám v ňom aj zajednaný nocľah cez couchsurfing u chalana Toomasa. Tartu je dnes moderným a živým mestom s okolo 100 tisíc obyvateľmi, čo ho robí druhým najväčším mestom Estónska hneď za Tallinnom. Tartu ležiace na brehoch príjemnej rieky Emajogi (jogi je v estónčine rieka) sa pýši rozsiahlym starým mestom s výrazne európskym feelingom, jednou z najstarších a najprestížnejších univerzít v tejto časti sveta a množstvom sídiel veľkých svetových firiem v novej časti mesta, kde okrem iných nájdete aj pobočku Skype. Práve na Skype sú Estónci hrdí, keďže jeho zakladateľom bol Estónec (v skutočnosti syn estónskych rodičov v USA). Popíjajúc kvas v parku píšem sms Toomasovi a už o pár minút stúpam hore ulicou na stretnutie s ním.
Toomas býva v novej luxusnej štvrti na kopci s výhľadom na mesto pod ním v dome, ako z amerických filmov. Na pár minút sa tu stretám aj z jeho predchádzajúcim couchsurferom z Portorika. Zdá sa, že having a good time je ich krédom, na stole terasy je lavór plný po domácky vyrobenej sangrie a čoskoro sa zjavuje aj pohár pre mňa. Chalani odchádzajú autom na stanicu a keďže sú Toomasovi rodičia na dovolenke, ostávam sám v dome, čo využívam na sprchu a facebookové správy do sveta. Po návrate mi Toomas hlási, že na večer je u neho v pláne narodeninová párty jeho kamošky a devätnástku treba patrične osláviť. Ideme kúpiť drinky do obchodu, kde sa nestačím diviť nad ponukou pív. Nepreháňam, ak napíšem, že tam mali minimálne päťdesiat značiek z celého sveta nevynímajúc ani takých exotov, ako španielska Estrella, či české pivá o ktorých som v živote nepočul. Berieme najlepšie estónske vychytávky medzi ktorými zaujme pivo značky Žiguli, vraciame sa na dom a čoskoro prichádzajú dve kamošky, ktorých mená som si nebol schopný zapamätať ani ten večer, nie to ešte s odstupom niekoľkých týždňov. Baby pijú aj na naše pomery svižne a fľaša šampanského pre oslávenkyňu v nej končí rýchlejši ako dve cigarety v mojich pľúcach. Debata v plnom prúde, jedno z dievčat mi vyvracia stereotypy o estónkach a opisuje najbežnešiu farbu ich vlasov pojmom potato hair. Toomas vyťahuje veselé historky zo svojich exotických ciest Áziou, medzi ktorými sa vyníma tá, ako mu pri nočnom stopovaní v Thajsku zastavila dievčina, ktorá sa ho potom ako ho doviedla k sebe domov pokúsila znásilniť. Snažím sa ho presvedčiť, že je to sen každého zdravého chlapa na Slovensku, ale on rázne trvá na tom, že sa nenechá zasviniť HIV šibnutou aziatkou.
Najobľúbenejšími estónskymi značkami piva sú A.Le Coq a Saku.
Napokon mu dávam za pravdu a po dopití všetkého okrem čoraz horšie vyzerajúceho lavóra so sangriou je nálada konečne zrelá na oznámenie vrcholu večera, čím má byť presun do night clubu. I keď sú lístky zdarma, myšlienka ma nenapĺňa dvakrát nadšením. Nakoniec si vravím prečo nie, keď si v Ríme chovaj sa ako Riman, prichádza ich podivný kamoš a po niekoľkominútovom rally nočným mestom, stojíme pred bránami klubu. V podobných podnikoch sa necítim byť doma ani na Slovensku, tobôž nie v Estónsku obklopený ľuďmi, čo hovoria jazykom v ktorom sa pivo povie Olu. Letné hity hrajú naplno, svetlá blikajú ako na oslave epileptikov a ja si pripadám ešte stratenejšie, ako počas poslednej omylnej návštevy bystrického Ministry. Časom sa prvotná paranoia stráca a bavím sa pozorovaním správania ľudského druhu. Estónky sú vysoké až po strop, napriek tomu tu všetky cupitajú na vysokých opätkoch, vyzerajú ako predstavy o kráse zo ženských magazínov a nechávajú sa obletovať tou skupinou Estóncov, ktorá je typická deformáciou hrudníka a ramien spojenou so stratou krku. Moji tancujú a ja sa pri bare dávam do reči s týpkom, ktorému sa pri spomenutí Slovenska rozjasňuje tvár. Slovenskom prechádzal, keď išli autobusom na futbalový zápas svojho klubu do Chorvátska a pri spomienkach na naše hory ma uznanlivo potľapkáva svojim pohľadom.
Po návrate na dom sú baby príliš unavené na konverz v cudzom jazyku a ja sa razom ocitám uprostred zahraničného filmu bez titulkov. Ten jazyk treba počuť! Znie to tak hrozne, až je to rozkošné, v prípade dievčat dokonca sexi. Celé minúty si plávam v melódii tohto vzdialeného príbuzného maďarčiny, až sa napokon dozvedám, že estónčina je taký exot, že ani fínštine nie je podobná natoľko, aby jej Estónci aspoň za mak rozumeli. O dišpute výrobcu klobás z maďarskej pusty a estónskeho pastiera kráv, tak nemôže byť ani reči.
Socha bozkávajúcich sa študentov na hlavnom námestí. Čo by sa do univerzitného mesta mohlo hodiť viac?
Stromom v parku býva asi zima, preto im uštrikovali takéto vkusné kmeňové punčochy.
Ako vždy vstávam zavčas rána, brázdim ulicami starého mesta a dávam sa dokopy po predošlej noci. Popri rieke sledujem cykloznačku po pekne upravenom nábreží s rannými korčuliarmi a dostávam sa za mesto. Od brehov Čudského jazera (v estónčine Peipsi järv) ma delia len desiatky kilometrov po prázdnych vidieckych cestách. Nenabažený hudby zo včera, skúšam po prvýkrát šliapať so sluchátkami na ušiach. Chytám miestne rádiá, aby som nakoniec ostal pri fínskom. Narozdiel od našich má zvláštnu programovú skladbu v rámci ktorej nemá problém púšťať škandinávsky metal, následne to seknúť najväčším hitom Estónska tých dní speváčkou Loreen a jej eurovíziovým songom Euphoria, aby hneď po nej nechala poslucháča vychutnať si Over the hills and far away od Nightwish. Práve táto skladba sa mi stáva podvedomím soundtrackom nasledujúcich dní a jej slová sa mi v mysli vynárajú v tých najmenej očakávaných chvíľach. Polia v okolí ciest sú sfarbené repkou do žlta, čo dáva tušiť asi mesačný posun fenologických fáz Estónska oproti Slovensku. Predsa len, je koniec júla.
Zo žltej krajiny repky breza zrodená ...
Nielen tie oblaky sú tu akési iné ...
V dedine Varnja sa konečne dostávam k brehom vytúženého Čudského jazera, ktoré však kvôli hustému porastu trstiny takmer nevidieť. Jazero je piatym najväčším v Európe a človek by uveril, že ide o more, ak by jeho voda nebola sladká a v najhlbšom mieste bola hlbšia ako len 15,3 m. Tam kdesi v diaľke na druhom brehu kam nedovidieť je Rusko. Kus Ruska však človek cíti aj na jeho západnej, estónskej strane jazera. Obyvateľstvo tejto časti Estónska je tvorené prevažne Rusmi a estónčinu tu takmer nepočuť, Slovák sa však aspoň so slovanmi dohovorí. Pobrežie lemujú malé ale rozťahané dediny, ktoré odpradávna živila hojnosť rýb v jazere. Dodnes je tu najčastejším jedlom sušená alebo údená ryba, ktorá sa dá kúpiť v množstve stánkov pozdĺž hlavnej cesty. Okrem lovu rýb je oblasť známa pestovním cibule a uhoriek. Cestou som tu dokonca videl plagát na čosi podobné, ako je u nás Cibuľa fest v Holíči. Na miestnom ruskom obyvateľstve je zaujímavé, že ho tvoria potomkovia ruských osadníkov zo 17. storočia, ktorí sem utiekli z cárskeho Ruska pred náboženským prenasledovaním. Práve kostolíky a tradičná architektúra starovercov pútajú pozornosť v tejto nepríliš turisticky navštevovanej oblasti Estónska. Pre mňa zaujímavým bol aj spôsob, akým sa dedinčania dostávajú cez pobrežné porasty na vody jazera. Za zadným dvorom každého domu bolo vidieť niekoľko desiatok metrov dlhú vysekanú vodnú cestu k samotnému jazeru. Táto vodná ulička je zároveň aj rodinným prístavom s uviazanými člnmi, vždy pripravenými vyraziť na lov.
Čudný Čud.
Spoločné varenie s myšou Jankou pri Čude.
Rodinný prístav za domom ...
Tradičné obydlie v dedinách starovercov.
Už len to mi chýba, zraziť sa s losom ...
Smerom na sever vidím svoju prvú značku Pozor los a cítim sa skvele. Ten pocit, keď sa len tak veziete a v nohách cítite silu prejsť celý svet dvakrát. Plný detskej zvedavosti a čistej túžby žiť večne on the road. Všetko sa násobí pri pohľade na nadýchané biele oblaky odrážajúce sa od priezračno čistej vody jazera späť k nebu. Sedím hypnotizovane na brehu a zapaľujem cigaretu ľutujúc, že tu nie je nik s kým by som mohol tú krásu zdieľať. Čudské jazero pre mňa nebude už nikdy len prázdnym pojmom z hodín zemepisu. Ostane so mnou, ako kus mňa ostalo pri jeho brehoch.
Na brehu Čudského jazera sedel a plakal ...
Sám, ako kameň vo vode ...
V pohyblivom tieni nahnutého stromu ...
Tichý ako žena, čo smúti za zbytočnými obeťami.
