Menej známym pamätníkom spojeným s udalosťami druhej svetovej vojny je Pamätník 2.československej paradesantnej brigády neďaleko obce Badín, ktorá je skôr známa Badínskym pralesom. Len pár metrov pred vstupom do obce zo smeru Rakytovce, vedie krátka odbočka od cesty smerom k architektonicky zaujímavému dielu, ktoré si pamätám ešte z detstva.
Pamätník navštevujú turisti len zriedka a dovolím si tvrdiť, že o jeho existencii vie len zlomok Bystričanov, ktorí si ho možno všimnú z hlavnej cesty Banská Bystrica - Zvolen, keďže jeho krásna poloha na miernom kopci s výhľadom do Zvolenskej kotliny je neprehliadnuteľná. Donedávna som ani ja netušil, na akú historickú udalosť pamätník odkazuje, keďže sa pri ňom nenachádza žiadna informačná tabuľa, žiadna informácia, či krátky popis. Pomôžme si preto internetom, i keď ani vyhľadávač nám o pamätníku veľa informačných zdrojov neponúkne.
Historický pamätník je postavený na počesť padlých vojakov, ktorí neprežili kruté boje, odohrávajúce sa na tomto území. Samotný pamätník je postavený na betónových platni. Veľkosť celého areálu je 35x20 metrov. Architektom pamätníku je akademický sochár Stanislav Vika, ktorý ako hlavnú surovinu využíval kov. Celá stavba sa týči do výšky 6 metrov a predstavuje maketu zadnej časti pikujúceho lietadla. Symbol lietadla bol zvolený z dôvodu blízkosti letiska Tri Duby, ktoré zohralo veľmi dôležitú úlohu počas Slovenského národného povstania. Nie je známe kedy bol pamätník dokončený, ale predpokladáme, že to bolo pri príležitosti 31. výročia SNP. Tri ramená s dĺžkou tri metre spájajú tri kamenné dosky, ktoré symbolizujú osudy ľudí počas vojny (http://wiki.svsbb.sk/snp/index.php/Bad%C3%ADn).
2.československá paradesantná brigáda v ZSSR bola česko-slovenská exilová vojenská jednotka v ZSSR. Väčšinu jej mužstva tvorili príslušníci 1.slovenskej pešej divízie, ktorí dňa 30. októbra 1943 prebehli pri Melitopole na sovietsku stranu. Jednotka sa zúčastnila na Karpatsko-duklianskej operácii aj Slovenského národného povstania. Jej jednotky sa preslávili v bojoch pri Kozelníku, Dobrej Nive, Pliešovciach, Sáse a Detve, v ústupových bojoch pri Brezne, Šálkovej, Sliači, Badíne, v Moštenickej doline, Kyslej doline a na Kozom chrbte. S jej menom sú spojené miesta bojov na Solisku, Lazisku, v Krpáčove, Dolnej Lehote, Mýte pod Ďumbierom, Predajnej, ale aj oslobodenie Čierneho Balogu a Brezna (http://wiki.svsbb.sk/snp/index.php/Bad%C3%ADn).
Pri obhliadke pamätníku zaujme nielen jeho celková kompozícia, ale najmä tri platne s výjavmi, ktoré pripomínajú vojnové obdobie. Matka lúčiaca sa so synmi, ktorí odchádzajú do vojny, vzájomná pomoc vojakov zranenému spolubojovníkovi a napokon návrat domov tých, čo prežili.
Je škoda, že pamätník dnes nemá prakticky žiadne využitie, ak nerátame oslavy oslobodenia obce Badín, ktoré sa tu každoročne slávia 21. marca. Ak pôjdete náhodou okolo, určite sa pristavte, užite si výhľad, čaro miesta a aspoň na chvíľu si pripomeňte ľudí, na ktorých by sme nemali zabúdať ani po rokoch.
Celoslovensky známym pamätníkom by mal byť rozhodne pamätník (pomník) neďaleko banskobystrickej mestskej časti Kremnička. Je smutné, že o tomto mieste a beštiálnom vraždení, ktoré sa tam odohralo počas druhej svetovej vojny, vie zarážajúco málo ľudí. Školské výlety chodia do Osvienčimu, no prehliadajú Kremničku a Nemeckú, akoby sme si takto chceli očistiť ruky a svedomie. To nie my, to oni, to nie u nás, to inde... Skutočnosť je strašnejšia, ako si dnes vieme predstaviť.
V roku 1944 tu nacistickí kolaboranti z radov Slovákov zavraždili viac ako 700 civilov, ktorí sa z nejakého dôvodu sprotivili režimu, niektorými tak oslavovaného Slovenského štátu. Medzi obeťami postrieľanými v protitankovej priekope za Kremničkou boli Slováci, Židia, deti, starci. Pri čítaní o vtedajších hrôzach a príchodoch "čiernych autobusov" sa mi robí, až nevoľno. Podrobnosti podáva výborne spracovaný článok Keď Slovák vraždil Slováka uverejnený v Hospodárskych novinách.
Pamätník vybudovaný po druhej svetovej vojne na mieste masového hrobu, z ktorého boli telá exhumované, navrhol architekt Dušan Jurkovič a kvalita jeho prevedenia dáva miestu neopakovateľnú atmosféru. Na platni napísané slová Andreja Plávku už poznačil zub času a prečítať sa dnes dajú len po kratšom úsilí. Celý areál pamätníku pôsobí zabudnutým dojmom, opustený pri ceste ku krematóriu, bez pravidelnejšej údržby a návštev turistov. Už počas chôdze alejou vedúcou k pamätníku sa z informačnej tabule dozviete základné informácie, chýba však dôkladnejšie a "silnejšie" oboznámenie s dôležitosťou tohto miesta.
Zdá sa, že občas sa pri pamätníku pristavia potomkovia židovských obetí, ktorí im navršujú malé kôpky kamienkov, ako je tomu zvykom na židovských hroboch. Inak ostáva parkovisko pred pamätníkom zvyčajne úplne prázdne a mnoho ľudí sa dnes možno čuduje, na čo je vlastne tam, uprostred ničoho...
Areál pamätníku je ohradený múrom, za ktorým bujnie burina.
Pamätná tabuľa pri protitankovej priekope v ktorej našlo smrť viac ako 700 ľudí.
Žalostný vzťah k dejinám a úcty k obetiam je vidieť aj na tomto výjave z protitankovej priekopy.
Pamätníky, pomníky a ďalšie pamiatky spojené s vojnami sú súčasťou našej krajiny, dotvárajú jej Genius loci, pričom by nám nemali dať zabudnúť. Napriek tomu sme voči nim neraz ignorantskí, nevšímaví a tešie sa u nás oveľa menšej pozornosti, ako iné typy pamiatok (napr. drobná sakrálna architektúra). "Nechuť" k nim sa pravdepodobne vytvorila pod vplyvom socialistickej propagandy. Náš vzťah k vlastným dejinám a našej úlohe v nich, čaká na očistenie. Pamäť národa je dôležitá, ako dnes, tak aj v budúcnosti.
