Vyfúkané nebesá so svojím vysokým krvným tlakom tlačili celou váhou atmosférického kyslíka na moju hlavu a ja som naraz pocítil nesmierny pocit vnútorného šťastia z vonkajších podmienok. Uvelebený zo sveta krás som cieľavedome sledoval skromný cieľ plynúceho dňa a svojou typicky rýchlou chôdzou v ostrom predklone, nevediac čo s rukami, kráčal do mesta zaloviť vo vodách vedeckej knižnice.
'Ľudia opekneli', skrslo mi v hlave, keď som rozrážal príval ľudí idúcich oproti. Ani nie tak ľudia, ako dievčatá. Je to jeden z tých jarných fenoménov, ľudí je zrazu viac a dievčatá sú krajšie, nežnejšie a mäkko sa pozerajú. Darmo, z tej prírody sa nie a nie vymaniť. 'Ako dobre, že sme z tých opíc,' dumal som si pre seba a očami kĺzal po obnažených ramenách jarných pukov. Ako to len robia, ešte včera zababušené, že by ani jeden, čo ako laškujúci slnečný lúč ku koži sa im nedostal a dnes? Pozrime sa, pleť ako bronzové sochy v parkoch, pery zväčšené ako na povel a úsmev ihravý ako detské preliezky. Nuž - škoda reči, poďme sa radšej pozerať.
Kráčal som už ulicami starého mesta, keď som so začudovaním zistil jeden ďalší závažný fenomén nastávajúceho mája. Samí mladí, samé deti, samé páriky, samé zmrzliny. 'Kde sú starší ľudia? Kde sú všetci tí, hrubí domáci produkt vytvárajúci ľudia stredného veku?' Až po dlhom očnom hľadaní potencionálneho jedinca v produktívnom veku, čo by zapadol do mojej predstavy ľudí, čo tvoria hodnoty, som jedného objavil. Stál tam sám. Malý vozík na kolieskach, rozliehajúci sa zvuk pukania a všade sa valiaca vôňa praženej kukurice – pouličný predavač popcornu. 'Všetci sú v práci,' pochopil som a s mierne spokojným výrazom v tvári zo samotného faktu, že k ním nepatrím, hľadel som si svojho. Vďaka záhadným a spletitým mozgovým asociáciám som si spomenul na Kóreu. Tam to majú premyslené, šikovníci jedni. Počas štátnych sviatkov jednoducho zakážu starým ľuďom vstup na námestia. Praktické nariadenie, všade samí pekní mladí ľudia, usmievavé tváre, životný elán a nádej na svetlú budúcnosť pod vedením najvyššieho. Taká nedeľná idylka.
Pod pamätníkom SNP, ako vždy počas teplých mesiacov, postávali desiatky osamotených, rande chtivých chlapcov a dievčat. 'Už len karafiáty do ruky a je to dokonalé', zasmial som sa a so sebe vlastnou zmesou pohŕdania a závisti som zabočil do uličky, kde stál môj cieľ – knižnica. Čo pre slovenské vysoké školy, znamenalo explozívne pôrodné harašenie osemdesiatych rokov, som si uvedomil, tak ako nikdy doposiaľ. Pred čarovným okienkom, kde milé tety rozpustilo rozdávajú rozumy vo vetách zviazaných do väzieb nám smrteľníkom, bol rad takej dĺžky, že siahal až po dvere na konci chodby. 'Toľko mladých číta?', nechápajúc som krútil hlavou a dvíhal obočím. 'Čo nemajú partnerov, že si oči kazia?. Knižnice sú dôvodom nízkej pôrodnosti spolu s narastajúcou kvalitou reality show na našich televíznych obrazovkách!' Zarazila ma vysoká výpovedná hodnota môjho analytického výroku a pokorne som sa začlenil do čakania na moje nadváhou trpiace knižky. Najhoršie čakania bývajú tie, na ktorých konci je sklamanie, to pozná asi každý z nás. Nik by o tom nevedel bolestnejšie rozprávať, ako tá hromada nasratých deciek na autogramiádach svojich plastikových idolov.
Polovicu kníh nemali a tak batoh, ktorý som si zobral len na ich počesť ostal poloprázdny. 'Snáď aspoň tie knihy budú plné,' vravel som si pri močení tak zaujato, až som sa nesústredil na úkon samotný a omočil som papierovú ceduľku vloženú v pisoári s nápisom: 'PROSÍM NEPOUŽÍVAŤ'. Šokovaný vlastným arogantným vandalizmom, ktorý vznikol z nadmerných vnútorných monológov, vybehol som bez umytia rúk z knižnice, ako kovboj na úteku v čiernobielych westernoch s túžbou stratiť sa v bezmenných uličkách. Dostať sa do bezpečného úkrytu sa mi podarilo až nájdením útočiska v malom uzavretom bankovom terminály. S pocitom svetom lomcujúcej nespravodlivosti som z bankomatu vytiahol svojich posledných sedem stoviek a na účte nechal štyri koruny, ako istotu, že sa ešte niekedy vrátim. Opäť som nadobudol pocit osobnej hodnoty a plný viery v ľudské dobro, začal sa zamýšľať čítaním v objatí parkovej zelene.
Len čo som prišiel na trávniky, ktoré znamenali park, niečo mi tam nehralo. Partia adolescentnej mládeže si hádzala to diskoidné čudo, ktorého názov sa ani neodvážim zachytiť písanou formou a ja som pocítil silnú chuť pripojiť sa do ich spontánnej kratochvíle. Na počudovanie im moja požiadavka o začlenenie sa do ich športového kolektívu, vôbec neprekážala a tak som sa začal naplno venovať hre. Neverili by ste, koľká zábava sa skrýva v tej nevýraznej umelohmotnej vecičke. Myslím si, že v ľuďoch vyvoláva táto hra tak skvelé pocity najmä preto, že si môžu hádzať tanierom bez napomínania a vražedných pohľadov vlastných rodičov. Veď kto by nemal chuť hádzať taniermi a mlátiť riadmi? Chytanie a hádzanie maminho imaginárneho taniera ma oslovilo do tej miery, až som sa odviazal na toľko, že pri jednom prudkom svižnom hode až k nebesiam, ostal tanier potupne a zákerne odpočívať na najvyššie položených vetvách blízkych stromov. Spoluhráčov som obdaril súcitným pohľadom plným neskrývaného pocitu viny a žoviálnym zamávaním sa dal na odchod. Asi ma teraz nemajú radi, no nič, vlasy mi narastú, hádam ma nespoznajú v tých úzkych uličkách čo vybiehajú do strán kolmo z námestia. Nohami som sa zarezával čoraz hlbšie do srdca parku a nádejal sa, že tam dospejem ku kľudu tých, čo sú bez viny. Hodil som sa do trávy, ktorá príliš hustá nebola a cítil sa ako kopytník vo svojom klietkovom výbehu v ZOO. Už len seno mi chýbalo. Mreže som síce nevidel, no cítil som, že tam sú. Sieť brániaca vyletieť a pozrieť si túto oázu zelene z výšky. Len si to predstavte, celý ten pohľad ako z orografickej mapy s veľkou mierkou. Čo by ste videli? Lúku veľkú ako dve futbalové ihriská, na nej skupinky starých líp a všade v celom priestore malé bodky – ľudí a ich nepatrné bytie. Tie bodky by vykazovali dávku družnosti a tvorili by malé zhluky, najčastejšie dvoch bodiek. Silu, čo bodky spája by ste nevideli. Bodky spája láska a tú na mapách nevidieť. To my geografi vieme, že neuchopiteľné city sa ťažko chytajú do kartodiagramov. I keď, taká mapa lásky vášho mesta by nebola na zahodenie, čo poviete?
Po čase som zletel, plachtiac na krídlach predstáv späť na zem. Otvoril som batoh a okolo seba poukladal všetky knižky, čo som mal. Človek v zajatí kníh. 'Som ostrov a ony sú moje brehy,' hral som sa v hlave so slovíčkami a hladil knihy pohľadom. Najväčší problém dobrých kníh je ten, že keď je ich viac, každá sa stráca a vy sa neviete rozhodnúť. Ani ja som sa nevedel, a tak som sa radšej zapozeral na svoje najbližšie okolie. Zo zeme to tam vyzeralo inak, ako z tej výšky. Tie bodky, už neboli bodkami. Boli až príliš skutočné, aby bolo možné si ich nevšimnúť. Zaľúbený párik tu, zaľúbený párik tam, párik pod lipou, párik na lavičke, párik všade. A ja som sám, ostrov s knihami. Nedá sa sústrediť medzi toľkou láskou. Láska vyrušuje, dotyky vyrušujú, úsmevy vyrušujú, objatia bolia. Odchádzam v skoku. Knižky som spratal späť do batoha. Tá posledná sa volala - ĽUDSKÁ KOMÉDIA.
