Zvykne sa hovoriť, že každá obec má svoju históriu, svoje osobnosti. Rázcocha mala históriu, minulosť, no takú neznámu a zároveň nezaujímavú, že ani miestni o ňu nejavili záujem. Počas jej existencie v nej žilo veľa osôb, no málo osobností. Ak nerátame vojnového hrdinu – partizána miestneho pôvodu, ktorého nacisti zastrelili ešte skôr, ako sa stihol pridať k svojmu oddielu, osobností bolo skromne. Ako bola obec skromná na slávnych rodákov, tak bola i na svoje prírodné prostredie. Vznikla v závere úzkej doliny, ktorá sa zarezávala do okolitého horského masívu ako detský patológ do svojho pacienta – jemne a zároveň dostatočne ostro. Ľudia tu žili v lesoch a z lesov. Živili sa výrobou dreveného uhlia, drevených škridiel, dreveného riadu a podobných komodít, ktorých význam zanikol niekedy začiatkom minulého storočia. Keď sa svet prehupol do nového tisícročia, ako opilec z jednej nohy na druhú, Rázcocha žila svojím životom zabudnutej obce. Posledné sčítanie obyvateľov, domov a bytov registrovalo v obci niečo viac ako 150 duší. Do najbližšieho skutočného mesta je pre tieto duše asi tak ďaleko ako do neba. Turisti, ktorí tu z času na čas zablúdia, kvôli nejasnému turistickému značeniu v okolitej CHKOčke - prídu, uvidia, zalomia rukami a odchádzajú s pocitom nevypovedaného šťastia. Šťastia, že tu nežijú.
Rozvoj turizmu, ktorý by priniesol aspoň aký-taký kapitál je asi tak nereálny, ako znovu oživenie miestneho už pred rokmi zaniknutého futbalového klubu. Ak by vzniklo nejaké združenie obcí spomínaného regiónu za účelom spolupráce, nemohlo by sa nazývať inak ako „Mikroregión Hladová dolina“. Inštitúcie boli v obci zastúpené len miestnym obecným úradom a miestnou obecnou krčmou. Tú, keďže bola jediným zariadením svojho druhu široko-ďaleko, nebola potreba vymedzovať žiadnym konkrétnym pomenovaním. Mala monopol, a z tohto titulu jej stačilo jednoduché – Krčma. Autobusová zastávka, ktorej hrdzavá kovová konštrukcia si ešte pamätala časy zemiakových brigád počas týždňov vzájomnej pomoci, stála naklonená na jednu stranu. Kým o naklonení zastávky nebolo pochýb, o naklonení osudu k obci vyvstávali pochybnosti ako mračná čierneho dymu z horiacej pneumatiky. Poloha obce v závere dlhej a úzkej doliny ju predurčovala k takej dopravnej dostupnosti, že dostupnejší je Gerlach pre vozíčkara, ako obec Rázcocha pre sprivatizovaný podnik regionálnej pobočky SAD. Spoje by neboli stratové asi len v prípade, ak by všetky sliepky chované v obci, povinne chodili aspoň raz za týždeň na veterinárnu prehliadku do spádového mestečka. Samozrejme, ku každej slovenskej obci neodmysliteľne patrí i miestny kostol, prípadne farnosť. Predsa len, Boh si nájde cestu do duší svojich ovečiek i v tej najväčšej riti. A platí to i opačne, ľudia aj z tej najväčšej a najchudobnejšej riti, si nájdu prostriedky na stavbu pre Boha. Kostol bol malý, nie veľmi pekný, taký typický kostol z 19., či začiatku 20. storočia. Na múroch sa kde-tu predierali na povrch zelené fľaky, ktoré svedčili o nadmernej vlhkosti v múroch a všadeprítomnej plesni. Podľa štatistík a percentuálneho vyjadrenia bolo rímko-katolíkov v obci viac, ako tam žijúcich svojprávnych občanov.
Verili temer všetci, verili všetkému...a vlastne ničomu. Za bývalého režimu verili i na vysnený vek komunizmu, ktorý nikdy neprišiel i na vysnené nebo, ktoré takisto zatiaľ neprichádza. No oni veria, takým svojím spôsobom. Nepýtajú sa prečo, pretože poznajú odpovede – lebo. Miestny farár je fajn chlapík, všetci to o ňom tvrdia. Je taký ľudský, ešte i z úst mu smrdí po klobáse, proste jeden z nich. Do obci prišiel pred štyrmi, alebo piatimi rokmi, kto by si to pamätal. Čas plynie rozdielne tak, ako sú rozdielne i miesta na Zemi. Tu nie je zhon, boj o každú minútu naviac. Práve naopak, ľudia sú radi, keď prejde ďalší deň a oni môžu zaspávať s pocitom, že dnešok sa v ničom nelíšil od včerajška. Pán farár Stankovič, Milan Stankovič, bol muž viac vo vyšších ako stredných rokoch, ťahalo mu nad šesťdesiat, no vyzeral byť mladší. Vlastne, hmm, každý by vyzeral mladší v porovnaní s miestnymi. Miestni dvadsať až tridsaťroční vyzerali na štyridsať, štyridsaťroční na päťdesiat a tak ďalej. Ich výzor jednoducho predbehol ich vek o jednu celú dekádu. Stankovič vyštudoval teológiu, kňažský seminár a dlhé roky pôsobil ako farár vo väčších slovenských mestách. Jeho detsky hravá povaha ho však neraz priviedla do úzkych. V úzkych bol, keď cirkevní úradníci preverovali jeho údajné poklesky voči morálke, v úzkych bol keď sa proti nemu postavili priamo jeho farníci. Darmo sa obhajoval, že pokušenie nie je hriech. Podľahnúť mu je však už iná úroveň. Úroveň, ktorá cirkvi nerobí dobré meno a ktorá je dôvodom, pre ktorý odchádzajú aj kvalifikovaní kňazi do zapadnutých dediniek v zajatí hôr. To bol i jeho prípad, jeden nevinný vzťah z čistého stareckého pobláznenia láskou k mladej žene, jeden nový život a upratovanie nepohodlných vo vnútri cirkvi. Ocitol sa tu, v Rázcoche. Je to pre jeho dobro. Vraj. Nie je tu to, čo ho po celý jeho duchovný život rozptyľovalo, čo ho pokúšalo. Nie sú tu objekty lásky, bytosti, ktoré hodno obdivovať, milovať.
Stankovič ako milovník umenia musel zákonite milovať všetko krásne. Bol duchovným i estétom. A čo je krajšie, dokonalejšie, ako niečo, z čoho vyžaruje krása priamo z hĺbky, priamo od základu. Žena, to bolo pre neho najväčšie umelecké dielo jeho najobľúbenejšieho majstra – Boha. „Láska nie je hriech, láska je cesta“, často vravieval na svojich ohnivých kázňach z miesta kazateľnice. Láska je zázrak a tie, ako isto uznáte, nehodno ignorovať. Jeho láska k Bohu bola úprimná, nefalšovaná, takisto ako jeho láska k tým nežným bytostiam – ženám. Podľa cirkvi to bolo jeho slabosťou, podľa neho to bolo najhlbšou ľudskou prirodzenosťou. Nehovoril o tom príliš nahlas, dobre vedel, že by nepochodil a akýsi inštinkt biologického prežitia mu velil, aby neriskoval miesto duchovného. Musí predsa na staré kolená z niečoho žiť. Okrem toho chce kázať, učiť, je to jeho život. Nič iné mu nie je bližšie. Vrchnosť vedela, prečo práve Rázcocha. Dobre si preverili všetky neobsadené farnosti, ktoré prichádzali do úvahy pre Stankoviča. Kritériá boli jasné - hľadá sa obec v geograficky odľahlom regióne, s prevažným zastúpením starších ľudí a minimálnym zastúpením mladých. Najmä mladých v jednej kolónke - obyvateľstvo ženského pohlavia. Za tie roky, čo sa Stankovič ocitol na tomto mieste, zvykal si pomaly i na odlúčenie od „krásna“. Ruka v ruke s odvykaním od pôvabov sveta sa objavili prvé príznaky navykania si na alkohol. Bolo to dané miestom. V Rázcoche boli len dva druhy závislosti – na sociálnych dávkach a alkohole. Prostredie je silný tlak, a keď tlačí na mozgové receptory, ktoré reagujú na alkohol, je to o to silnejšie. Keď mu jedného odopreli, musel si dopriať druhého. Žartovne to pre seba nazýval „zákonom substitúcie“.
Vysoká nadmorská výška a klimatický vplyv na obecný intravilán funiaceho pohoria, boli dôvodom, pre ktorý bol kraj známy pestovaním malých, kyslých jabĺk. Domáci si z nich cenili, najmä hojne podomácky vyrábané tuhô, ktoré nevolali inak ako „Čertove sliny“. Nadspotreba alkoholu bola pre obec príznačná, bola akoby rannou hmlou, ktorá sa vznáša nad dedinou a bráni jej obyvateľom uvidieť jasnú oblohu. Stankovič dlho brojil v plamenných rečiach proti pitiu domácich. Muži len krútili hlavami, akože už len môže škodiť ranné pivko s rumom. Veď bez toho by ani nevstali, deň by bol neúplným. Niekto pije kávu, aby ho prebrala, oni si dajú pivko, rum, občas Čertove slinky. „Koľko ľudí, toľko chutí“, vravievali nad pohárom zlatistého moku v prítmí krčmovej lampy. Časom Stankovič pochopil, že viera domácich v alkohol je silnejšia ako ich papierová viera v Boha a nesnažil sa tak nápadne brojiť proti nemu. Usúdil, že by to pôsobilo kontraproduktívne. „Oni snáď časom pochopia“, vravieval si často v duchu. Ako sa nakoniec ukázalo, on bol ten, kto pochopil. Keď vám zoberú záľubu, zmysel bytia, krásu... človek hľadá, tam kde nič nie je a nachádza jediné – fľašu. Aj keď bol Stankovič dedinským farárom už viac rokov, nepoznal tam všetkých ľudí. Málokto poznal všetkých. Boli takí, ktorých existencia vyšla najavo len štatisticky pri poslednom sčítaní. Boli tam starí, nevládni ľudia, ktorých mnohí nevideli ako bol rok dlhý. Boli i takí, ktorí boli mladí i vládni a predsa neboli videní – pracovali v hlavnom meste, alebo v cudzine a domov posielali len peniaze. Seba posielali len na sviatky, časom sa neposielali už vôbec. Škola v dedine nebola. Malotriedka zanikla so vznikom najnovšej školskej reformy. Učiteľ odišiel, ostala prázdna budova patriaca obci. Čo s ňou bude nevedno. Čakať, že sa tam nasťahuje mladá rodina je to isté, ako čakať na autobus do mesta po osemnástej – šialené. Sú tu aj mladí, to áno. Mladí vekom, no duševne zostarnutí. Otupení každodenným ničím, každodenným prázdnom, každodenným televíznym programom.
Stankovič si bol ešte pred svojim samotným príchodom do obce, prezrieť svoje budúce pôsobisko. Bol tam len krátko, bola to akási blesková návšteva a káva u starostu spojená s chlebíčkami. Nepáčilo sa mu tam, prostredie mu bolo cudzie. Pri svojom odchode však vzhliadol na miestnom „akože“ návestí dve mladé, pekné dievčatá, ktoré mu vliali do srdca nádej. Nádej, že „krásno“ je na dosah i v takýchto bohom zabudnutých oblastiach našej vlasti. „Štatistiky sa mýlili“, pomyslel si s úsmevom na perách a úctivo pozdravil neznáme. O to väčšie bolo sklamanie, na začiatku jeho duchovného pôsobenia v Rázcoche. Neznáme, skrz ktoré sa „dotýkal krásna“ neboli miestne. Boli to študentky sociálnej práce, ktoré robili prieskum pre potreby svojich diplomoviek. Témy? Nikto mu nevedel povedať. Mohol si len domýšľať ich prípadný názov. Na rozum prichádzali rôzne možnosti: „Alkoholizmus ako sociálny fenomén ekonomicky deprimovaných regiónov“, „Nezamestnanosť v obciach mikroregiónu Hladová dolina a jej vplyv na sociálne vzťahy miestnej komunity“, „Rozpad sociálnych štruktúr na príklade obce Rázcocha“....Obec je proste vedecký raj pre poslucháčov sociálnej práce a sociológie ako takej. Mikrosvet mikrovzťahov a mozaika ľudských osudov – ľudských prehier. Keby ste mali za úlohu, vybrať reprezentatívny prierez miestneho obyvateľstva, nemohli by ste si vybrať lepšie ako nasledovnú výskumnú skupinu.
Táňa Ferenčíková, 25 ročná slobodná matka 6 ročného Matúša. Býva v rodičovskom dome a inak to zrejme nebude, až kým tí neumrú. Nepracuje. Vlastne vôbec málo rázcochčanov pracuje. Ona teda nebude hrať formu a pracovať, nie? Z čoho žije? Viete, ľudia majú od prírody schopnosť, že prežijú i keď to vyzerá na motúz. Z ňou je to obdobne. Niečo jej ako pavúk hodí štát – tvorca sociálnej siete, niečo doložia rodičia – takisto nezamestnaní. Otec je na invalidnom, dlhé roky pracoval v neďalekých baniach, až do tej upršanej stredy, kedy sa stalo to nešťastie. Nikto v dedine o tom nechce hovoriť, nebudeme ani my. Tánin život sa odvíjal pomaly ako zamotaný uzol, až do chvíle, keď nastúpila na strednú školu. Prospech zo ZŠ jej nedával veľké možnosti na výber svojej nastávajúcej vzdelávacej inštitúcie a tak putovala na SOU obchodné v ďaleko-neďalekom okresnom meste. Vzdialenosť a chuť vypadnúť zo zatuchnutého ovzdušia rodičovskej špajzy rozhodli o tom, že bývala na stredoškolskom internáte. Domov dochádzala len na víkendy, vo vyšších ročníkoch ešte zriedkavejšie. Pre ňu veľké okresné mesto jej ponúkalo dosiaľ nepoznané, pre ňu kultúrne možnosti. Už to neboli len diskotéky v najbližšej dedine raz za týždeň. Už to neboli len chalani, s ktorými spoločne vyrastala a hrávala sa ako decko. Chalanov od susedov nemohla prijať a nikdy ich nebrala do úvahy vo svojich sexuálnych predstavách. Boli to proste kamaráti z detstva, nič viac. Túžila po neznámom, po chalanoch, ktorých nepozná od čias, keď spoločne ťahali káčera po vyšlapanej cestičke k potoku a tam ho púšťali dolu prúdom. Na internátnej izbe mohla konečne nerušene čítať svoje obľúbené life-styleové časopisy pre ženy a snívať o dobe, keď bude „in love“. Prečítala toľko návodov, ako si nabaliť chlapa, že by mohla dávať teoretické hodiny zúfalcom z inzerátov v rubrike zoznámenie.
Táňa, ako priemerná čitateľka ženských časopisov trpela nízkym sebahodnotením a pocitom menejcennosti. Verila modernej dogme, podľa ktorej ak dievča nemá podobu afganského chrta, stáva sa občanom druhej kategórie a o láske môže snívať večné mokré sny. Mala len niečo cez 160 centimetrov a plnšie boky ju trápili viac ako jej slabý prospech v škole. Chcela sa páčiť a tak dosiahla presný opak. Svoju prirodzenú mladosť z ktorej vyžarovala príjemná dievčenská nevinnosť vymenila za „look“ drsňáčky. Prirodzenosť nahradili výdobytky kozmetického priemyslu a tým sa vymedzil i okruh jej potencionálnych uchádzačov. Prostredie SOUčky nezvykne človeka uhladiť, dievčatá sa z neznámych dôvodov vyjadrujú ako na zjazde drevorubačiek a dojičiek sveta mysliac si, aká je tá ženská emancipácia „coolová“. Nebolo tomu inak ani na diskotéke, ktorá zmenila smerovanie jej života. Nebudem rozpisovať, ako k tomu došlo, všetci to poznáme. Erupcie chemických látok v našom tele sa vymknú spod kontroly a nastáva chemická reakcia s názvom zamilovanosť, ktorá je sprevádzaná stratou zábran a vyplavením skrytých túžob na povrch nášho konania. Teplé májové parky sú ako stvorené na spomínané bujnenie. Keď si čerství milenci vymenili všetky telesné tekutiny, ktoré mali k dispozícii – vo vzájomnom objatí ich pohltila noc, vo vzájomnom objatí bunka pohltila bunku. Tánin život nabral kurz, ako z lacnejších televíznych seriálov. Deju nebolo veľa, no za to zmeny boli dramatické. Zamilovanosť odišla po pár týždňoch, keď sa s nádejného chalana do voza i do koča, vykľul len ďalší buran mužského pohlavia silnejších výrazov a slabších citových väzieb. Razom, akoby sa lešenie toho, čo pre ňu predstavovalo svet zrútilo a prach jej zastieral zrak, ktorý nevidel už nič krásne, na mieste zvanom Zem. Ak mala predtým, čo i len ideálov pár, zrazu mala dezilúzií milión. Rezignovala, nechala sa unášať na vlnách rádia Depresia. Školu dokončila len vďaka láskavosti pedagogického zboru, ktorí nechcel ešte viac sťažovať život, ktorý bol na jednu dedinskú dievčinu, už aj tak priťažký.
Po skončení školy sa stiahla späť do Rázcochy k rodičom. Na psychike jej to pridať nemohlo. Ak má byť rodina oázou, kde človek nachádza útočisko, tak tá jej bola vyschnutá a vyplienená barbarskými nájazdmi. Dnes, keď má Matúš šesť, ona má dvadsaťpäť a negatívny body mass index so silným sklonom k mánio-depresívnym stavom. Ak ju vidíte prvýkrát v živote, zdá sa vám, akoby mala namiesto očí dve sklené guličky. Taký je jej pohľad, sklenený, prázdny, bez chuti do života. Áno, už počujem vaše hlasy: „Zmysel života má predsa v Matúšovi, nie?“. Nie. Matúša už od samotného počatia neznášala, to on za všetko môže. To on a ten jeho skurvyotec. Už dávno v tom mala jasno a názorovo sa postavila na stranu niektorých fundamentálne-prepnutých feministiek – dieťa je hnusná pandrava, ktorá ju z vnútra vyžiera. Čo s takým životom? Čo s takým osudom? Vzoprieť sa? Bojovať? Možno. Možno je to skutočne možné, no nie teraz, nie tu, nie v Rázcoche... Jozef Hurný, 48 ročný, ženatý, fungujúci v už roky nefungujúcom manželstve s Klárou. Ich manželstvo bolo, je a bude bezdetné. Jozef za to vždy kládol vinu Kláre. Chyba predsa nezvykne bývať na strane muža, to je jasné, nie? Jemu to jasné bolo hneď od začiatku. Manželstvo pre nich bola inštitúcia s jasne vymedzenými pravidlami. Muž vedel, čo má, čo môže, čo nemusí. Žena vedela čo má a čo musí. Jozef ako mladík pracoval kade tade. Chodieval na týždňovky k Trnave, na Moravu, do Čiech. Bývalý režim....júúj, to mu bolo sveta žiť. Vždy sa ho zmocňovala nostalgia pri pomyslení na prvomájové sprievody, pekné, mladé zväzáčky. Býval mladý, bývalo dobre. Povolaním bol stavebný robotník a svoju prácu mal rád. Kto by nemal rád prácu, ktorá vám vynáša viac ako zarába nejaký učiteľ. Vždy sa pri tom pousmial, nikdy sa rád neučil a preto považoval za zadosťučinenie keď mu doba umožňovala byť platovo a chvíľami i spoločensky vyššie ako tým „učebnicovým kockám“. Doba sa však zmenila, i on sa zmenil. Jeho životná energia bola odplavená ako maštale pri povodňovej vlne. Platovo bol nízko, no keby mal len trochu optimizmu, mohol by konštatovať, že dávkovo je na tom slušne.
So ženou sa nezvykol rozprávať, buď rečnil on, alebo kričala ona. Dialóg neexistoval, bol tu krik, alebo absolútne ticho. Ako nezamestnaný mal veľa voľného času. Iste, čo by za to iní dali. No on bol iný. Nečítal. Prestal. Tvrdil, že po prvé na to nemá peniaze a po druhé, nie je čo. Novinový stánok v Rázcoche nebol. Ešte aj po cigarety musel posielať suseda, ktorý chodil dolu do mesta. Sem tam sa staral o biedne políčko, ktoré mali v záhumienku. Máločo narúšalo jeho denno-dennú rituálnu všednosť. Aj kvôli tomu, si ešte stále pamätal na stretnutie z minulého leta. Do Rázcohy vtedy zostúpili traja českí turisti a idúc dedinou hľadali nejaké potraviny. Zastavili sa pri Jozefovi, aby sa ho opýtali. Od obchodu a počasia postupne prešli na to, ako ťažko sa tu žije ľuďom. Jozef s tým začal. „Vy Češi, vy sa máte. Samé výlety, túry, ničnerobenie. Vám sa chodí po našich horách, keď si tam žijete ako prasce.“ Darmo sa mladí Česi snažili vysvetliť, že pravda je trochu iná. Netrvalo im dlho, aby pochopili, že tu vysvetľovať nie je čo. Niet komu. Jozef v tom mal jasno, ako v máločom: „Češi vždy žili na úkor nás blbcov slovenských“. Keď sa debata začala meniť na Jozefov vulgárny výstup, ktorýsi mlaďas preťal niť jeho myšlienok vetami: „Ale veď aj vy môžete chodiť po horách. Vy ich tu predsa máte hneď za domom. Mali by ste byť šťastní, že máte tak krásnu prírodu. Závidíme vám, my musíme prejsť päťsto kilometrov, aby sme videli to, čo vy môžete vidieť každý deň.“ Jozefova odpoveď na seba nedala dlho čakať a spolu s ňou vyprskli z úst aj sliny zdravého nasrdenia. „Čože? Ja sa mám trmácať po týchto lesoch? Len tak? Vy si fakt myslíte, že nemám čo robiť? Veď tam je medveďov, že by sa z toho jeden posral! Sú za každým druhým stromom. Sa čudujem, že vám ešte jeden nenatrhol prdel!“.
Mladíci, zhodou okolností študenti environmentalistiky v Olomouci, si vzájomne vymenili pobavené pohľady. Skoro by zabudli, chceli sa ešte spýtať na jazero, ktoré má byť niekde na blízku. “Hej, jazero je tu, len kus cesty hentým smerom“, odpovedal trochu podráždene Jozef. „Je tam čistá voda, zatopený lom. No ja by som tam nevošiel ani za boha! Niekedy tam žili žaby, endemit to bol, tak vravievali dáki akademici, ktorí tu robili akýsi výskum, či čo.“ Mladíci na seba opäť pozreli, tentoraz prekvapením: „On vie čo je to endemit?“ – premlelo sa všetkým v hlavách. „Žaby už nie sú, požrali ich tie svinské bociany. Som to vravel starostovi, že treba rúcať tie ich hniezda. Na komínoch opustených domov ich bolo ako nasratých. No on i tí ochranári, či čo, len to svoje: nie, nie, bocian je chránený!. Boha! A žaby sú v ritiach svätých! Kokoti sú to všetci!!“. Na zem dopadla veľká slina a Jozef sa znechutene obrátil na odchod. Mladíci pozdravili. Jozef, ani sa neobzrúc, len mávol rukou: „Áách, srať na to..“. Pomaly kráčal „obecnou hlavnou“ a potichu preklínal ženu: „boha, keby mi aspoň syna dala, by som mal s kým pokecať, ako chlap s chlapom....“.
Milan Ratkoš, 56 ročný starosta obce Rázcocha. Starý mládenec, taktiež bezdetný. V posledných komunálnych voľbách kandidát KSS. Ako jeden z mála rodákov obce vyštudoval vysokú školu. Inžiniersky titul agronóma na Nitrianskej SPUčke ho priam predurčil na funkciu za bývalého zriadenia. Pracoval ako riaditeľ JRD, ktoré združovalo viacero obcí v okolí. Zootechnika bola jeho záľubou a ako jeden z mála obyvateľov obce mal doma bohatú knižnicu. Bol intelektuálom so všetkým, čo k takémuto titulu v prostredí malej obce treba. V historickú predurčenosť ľudstva ako society žijúcej v štáte komunistického blahobytu veril viac, ako vo fakt, že Zem je vesmírne teleso. Riadenie obecného života mu bolo prácou i koníčkom. Minulý rok, bolo to tesne pred voľbami, sa mu podaril krok, na ktorý je hrdý nejeden občan Rázcochy, aspoň tak o tom zvykne hovoriť na zjazdoch svojej najväčšej lásky – strany. Obec zriadila svoju stránku na internete, osadili sa tabule pred vstupom do obce: „Víta Vás obec Rázcocha“, stálo tam. Tabuľa, ktorá zvykne bývať do páru a nesie nápis rôznych variánt: „Dovidenia v obci X alebo Y“ v Rázcoche nebola. Nebolo totižto kam odísť, cesta druhej triedy tu končila na miestnom návestí. Celkový dojem šramotil len nie príliš vydarený heraldický symbol obce. Viacero občanov na čele so samotným Milanom bolo za zmenu heraldiky. Po spísaní obecnej petície, pod ktorú sa podpísali i takí, čo písať nevedia, sa návrh predostrel príslušným úradom. „Treba čakať“ – často vravieval Milan. Bolo to krédo jeho celého života. „Čakať...“. Tak dlho čakal na dievča svojich snov, až musel rokmi čakať, nie na dievča, ale na ženu. No ani tá sa inak, ako výhľadovo nečrtala. V meste by snáď ešte človek dúfal. V prostredí obce s menej ako dvesto obyvateľmi je to situácia viac ako nezávideniahodná. Nuž čo, mal stranu, mal post starostu, mal psa Huga... Hugo ho poznal viac, ako ktokoľvek iný. Dobre vedel, že pohoda, ktorá „akože“ vyžaruje z jeho pána, má bútľavé základy. Poznal jeho bezcieľne chvíle, chvíle uprených pohľadov do škvariacej sa obrazovky, chvíle, ktoré zanikali a menili sa v niť jeho celého nezmyselného života...
Spoza vrchu Končistá vychádzal žeravý kotúč ranného slnka a neisté slnečné lúče mäkko dopadali na kamenistú pôdu obce Rázcocha. Život sa prebúdzal, vtáky spievali. Rázcocha neožívala, nespievala ... živorila. Malý Matúš sa na bicykli spúšťal dolu hlavnou. Je víkend. Nik sa nikam nemusí ponáhľať, tak ako každý iný deň. Pán farár Stankovič otvára kostolnú bránu, aby vyvetral z vnútra božieho chrámu zatuchnutý vzduch. Ohnuté babky drmolia prázdnymi ďasnami prázdne reči. Občan Jozef H. tresol dverami na bráničke a pomalým krokom otráveného bytia vykonáva svoju každodennú púť. Krčma v Rázcoche by sa kľudne mohla volať „Mekka“ – všetci tam smerujú v pravidelných časových intervaloch, za jediným cieľom. Očistiť sa, zmyť zo seba špinu tohto biedneho života, ktorý im niekto podstrčil. Mali pocit, že ich oklamali. Áno, oklamali. Ale kto? Kto im to urobil? Boh? Nie, veď Stankovič im často vravieval: „Boh sa o Vás nemá starať, Boh má len vytvárať podmienky, aby ste sa o seba sami postarali“. Dobre to všetci poznali. Ten starý príbeh o rybároch a udici. Nechápali len jedno: prečo im zatiaľ nikto, tú udicu ani len neukázal... Hugo sa s brechotom vrhol na konštrukciu bráničky a slnko zaujalo sebaistú polohu nad hlavami rázovitých tvorov z obce Rázcocha.
