Testament mladého básnika

Myslím, teda domýšľam si, že dnes istotne nenapíšem nič, na čo by som neskôr ukázal belobu svojho chrupu a vyslovil sa - za udelenie štatútu báseň, tej roztrasenej skici. Nuž čo, istotne sa nájdu iní, snáď rozjarení krásou do nich vpadnutou a tie rozvetvené koruny kvitnúce im mysľou spečatia do rámca, čohosi skutočne samostatne žijúceho - čohosi slovne neuchopeného medzi slovami ukladanými na chodník košatosti významu. Nič viac si neželám, než ľudský nadhľad na svet cez prizmu poézie. Slabozrakosť však nikdy k nadhladu neviedla. Bol som príliš slabozraký. Môj stav sa nelepší, zhoršuje sa. Skôr, či neskôr - niekto by dokonca povedal, že už včera bolo neskoro - som teda musel pochopiť, že hrať sa na chápavého nebýva úspešným pokusom, ako vytrieskať z vreca možností, čo najviac nemožnosti skrytej v človeku. Kráčal som po etickom chodníku, stúpajúc poetike priamo na krčnú tepnu. Nemám žiadne alibi pred umením a Bohom. Úmysli i skutky boli nesprávne. Ťažko zabudnúť básni jej plytkosť, tažko ju neviniť za odreté kolená. Stal som sa vrahom. Zabil som básnika, ktorý sa do mňa nikdy nevtelil.