Zdá sa, že to bolo dávno. Život predtým, akoby sa udial niekomu inému. Otázku, čo si počať s nečakaným počatím, vystriedala po ôsmich mesiacoch ďalšia - uprostred noci, keď dvaja netušia, že ich už predobedom bude viac.
Je to ako vo filme, čakám na chodbe, tretíkrát čítam požiarny poriadok, skúmam evakuačné plány, premýšľam, prečo existuje oddelenie šestonedelia a nie šiestich nedelí, alebo nediel. Skloňujem a skláňam sa pred ženami, ktoré vraj pôrod bolí viac, ako kopnutie chlapov do gulí. Dvere sa otvárajú a ako komparz v Chicago Hopes počujem doktorku povedať, gratulujem, máte dievčatko. Po asi polhodine, alebo večnosti, keď už vonku nervózne fajčím prvú otcovskú, mi volá Zuzka, že môžem prísť za ňou. Leží tam na sále, sama v akejsi kóji, ktorých je tam hádam aj desať. Fabrika na deti, kde niekedy, za lepších čias Husáka rodila žena pri žene. Nevyzerá, ako žena po pôrode. Niežeby som už predtým nejakú videl, videl som však Zuzku po zdolaní dlhých, strmých kopcov na sedle bicykla a zdalo sa mi, že bola zničená o trochu viac. Je to dojemné, pamätné, ale človek by myslel, že jeho emócie budú predsa len viac roztečené. Až ma premkne strach, či sme už načisto tak cynické hovädá, neschopné citového vzplanutia. A vôbec, chýba tu dieťa, namiesto neho priniesli rodičke obed, nemocničný drive-in. Tak to chodí.
Potom pre zmenu chodím ja na denné návštevy do nemocnice. Katka býva zo začiatku za plexisklom inkubátora. Je to ako pozerať sa do krištáľovej gule a vidieť v nej celý svet ľahší ako dva kilogramy. Oddelenie patologických novorodencov znie hrozivo, v skutočnosti je tam však celkom fajn. Vedľa seba tam ležia dietky s hadičkami v nosoch, cez ktoré im tečie mliečko priamo do brucha. Vyzerajú síce, že ponáhľať sa na svet nebol tak celkom najlepší nápad, zdá sa však, že to nakoniec predsa len nejako dajú. Dobrého predsa veľa nebýva, že áno?
Keď raz bude dcéra veľká, chcem aby vedela, čo sa okrem nej v bruchu svojej mamy pohlo vo svete. Bol víkend, a preto sme noviny z dňa jej narodenín zohnali, až s kamarátmi večer na pumpe. Cestou ku ohňu na záhradnej chatke som sa dočítal: Obama: Raketa letela od rebelov, Vojna v Európe, Pavol Topoľský z Paneláka: Život s mladou ženou je skvelá vec, Judínyová sa stará o mamu: More vyškrtla z diára. Verím, že o ukrajinskej kríze sa dozvie len odtiaľ a že pochopí zvláštne pohnútky darovať jej starý Nový čas. Aj kvetiny vyrastajú z bahna.
Pri predčasne narodených nevidieť zmeny každý deň. Každý deň však vidieť na oddelení oteckov, šťastných, nervóznych, dojatých, rôznych. Takých, čo majú na tričku nápis Pozor, začínajúci otecko, aj takých, čo nosia multipacky Viney, keďže im niekto povedal, že práve toto je cesta k mliekotvorbe. Zuzka vraví, že Vinea je blbosť, a tak ju nenosím. Mlieko sa aj tak objavuje a obaja máme radosť. V odmerke je ho každým ďalším odsávaním viac, začínam si naplno uvedomovať zmysel a funkciu ženských pŕs. Páčilo sa mi, ako počas tehotenstva narástli. Keď som si na ne konečne zvykol, musím ich prenechať malému cicavcovi.
Mamičky na oddelení sú zvláštne stvorenia, človek by povedal, že tajomstvo čerstvo nadobudnutého materstva ich vzájomne spojí. Doba tomu zjavne nepraje. Pohybujú sa po presne vymedzených trajektóriách z izieb do jedálne, z izieb za návštevou, z izieb k váham a aj keď už musia spoločne zdielať priestor pri jedle, väčšina len mĺkvo prehĺta nemocničnú stravu. Možno ich z nej načisto prešla reč. Tie plechové tácky si hádam pamätajú ešte SNP. Času na pokec bude i tak habadej na modrých koníkoch, mamách a ja a iných mienkotvorných miestach, kde sa snažilkuje, odgrgáva, kočíkuje, šatkuje, dudluje, či nedudluje. Jedna mamička zašla pri láske k svojmu dieťatu, až tak ďaleko, že jej neostala už žiadna k iným. Asi preto odmieta zdieľať izbu s mladou spolupútničkou s dvojičkami. Je pre ňu príliš snedá, darmo patrí k tým najslušnejším a najusmievavejším. Má pravdu, jedna k druhej by sa vôbec nehodili.
Deti sa o seba nezaujímajú z iných, objektívnych dôvodov. Aj keď sú veďla seba, akoby neboli, pozerajú cez seba kdesi vysoko a ani tam nevidia vôbec nič. Katka by aj pozerala, ale nemôže. Cez oči jej prelepili pásku a svietia na ňu modrým svetlom, aby nebola žltá. Keď je už von, spolu s ostatnými deťmi leží, akoby stála na okraji postielky. Niektoré z detí vydávajú zvuky, ktoré by som k nim nepriradil v žiadnom kvíze sveta. Keď Katka spí, chodím ich pozerať. Po niekoľkých dňoch ich poznáme všetky. Naše je aj tak najkrajšie.
Držať svoje dieťa prvýkrát na rukách niekoľko dní po tom, ako sa narodí, sa môže zdať smutné. Radosť však vtedy odtláča myšlienku čo-by-bolo-ideálne bokom. Trochu ponosiť, trochu potancovať, prstom ukazovať svet za oknom. Tam je naše mesto, tam kopec nad ním. Dni plynú, nič sa nedeje a pritom sa deje všetko.
Skôr, ako sme prišli všetci domov, som si myslel, že byť otcom je fasa. Teraz to už viem.
