Francúzsko bola vždy moja srdcovka. Už od mala. Keď som jedny Vianoce dostala od otca brožúrku „francúzskej gramatiky“, trochu som sa v duchu pýtala k čomu mi bude?? Určite bol môj otec prorok a vedel, že potom, o 10 rokov neskôr (keď tu on už nebude) zatúžim vidieť túto krajinu na vlastné oči. A vyberiem si ju ako destináciu študijného pobytu. Ktovie, možno to bude vždy spomienka aj na neho.
Takže keď som potom v petržalskom byte sediac pri kuchynskom stole vypĺňala prihlasovacie formuláre do programu Erazmus, moja voľba o tom, v akom meste chcem študovať bola viac ako jasná. Francúzsko, Normandia, Rouen, Université de Rouen.
Pred odchodom v skratke: neskutočne spomalená komunikácia s francúzskou stranou, biedny grant, čo znamenalo predzvesť 2 mesačnej letnej brigády, neskutočne horúce leto v bratislavskej Petržalke, 2 mesačný rýchlokurz francúzštiny, balenie, nervy v riti, korešpondencia s Mme Matilde, ktorá mala na všetko čas a nakoniec nový kufor, letenka, doplatok 2100 SKK za nadváhu a au revoir Bratislava.
Priletela som asi o 9 hodine na letisko Paris – Orly. V porovnaní s najväčším Parížskym letiskom Charles de Gaulle možno nevyzerá veľké, aj tak ma však úplne poplietlo. A to som už pred tým v milovanom Paríži bola.
Jednoducho. S kufrom väčším ako som bola ja sama, s príručnou batožinou a notebookom som sa na letisku tak zamotala, že som stratila asi 2 hodiny času kým som sa konečne dostala „na metro“. A to Parížske metro!! Neznášam ho dodnes. Darmo. Francúzi vyznávajú zdravý životný štýl a tak nepotrebujú žiadne eskalátory. Čo na tom, že so sebou vláčim 27 kilový kufor, notebook a príručnú batožinu, prepchávam sa cez vstupy do metra, miniem kopec lístkov a potom si všimnem že napravo odo mňa je špeciálny vstup pre ľudí s batožinou. To že som cudzinka nezakryjem. A to som sa chcela tváriť ako Parížanka:)
Neznášam parížske metro, ale milujem parížskych ľudí. Aj. Nezabudnem ako ma v tom zhone s viditeľným zúfalstvom v tvári oslovila asi 35 ročná dáma. Kúpila mi lístok na metro, pomohla s tou 27 kilovou batožinou a odprevadila až na stanicu Gare Saint-Lazare. A to sa ponáhľala vraj do práce. A viete čo? Dodnes verím, že to bol môj anjel. Určite.
Ale späť na stanicu. Keď som videla ten rad na cestovné lístky, zahmlilo sa mi pred očami. O 20 minút odchádza vlak do Rouenu. A tam ma už mali čakať dobrovoľníci z Univerzity.
Samozrejme. Vlak som nestihla. Sadla som si na ten môj milovaný 27 kilový kufor a v mojom milovanom Paríži som sa napokon rozplakala. Uprostred Gare Saint-Lazare, medzi tisícami rôznych tvárí a jazykov, kde sa z rozhlasu v neustálych intervaloch ozývalo „Madame et Monsieur attention“. Čakala som na vlak do Rouenu a dúfajúc v lepšiu budúcnosť som si dodávala odvahy.
A ako to napokon celé dopadlo, to Vám napíšem. Ale nie dnes. Potom.
