Dnes sa môjmu priateľovi narodila dcéra. Nezaprel v sebe humoristu, keď napísal: "Dnes sa mi narodila dcéra Zdenka – budúca ekonómka, premiérka a neskôr prezidentka EÚ". Sedím v autobuse, usmievam sa a ďakujem Bohu, že robí zázraky aj dnes.
Stalo sa mi (vlastným pričinením aj), že som od tohto roku nezamestnaná. A keďže si nechcem sama platiť odvody do zdravotnej poisťovne, šla som sa sama prihlásiť na Úrad práce. Stručne o tom, čo treba a kde v prípade, že ste stratili prácu, alebo ukončili strednú či vysokú školu a rozhodnete sa prihlásiť na Úrad práce. Aby ste nechodili 3-krát domov a naspäť pre nejaké papiere a potvrdenia (ako ja), tu je niekoľko rád.
Od 1. januára tohto roku som nezamestnaná. Pracovný pomer som ukončila dobrovoľne a na vlastnú žiadosť. Nechcem teraz hovoriť o tom, že práca bola príliš jednoduchá, nikam ma neposúvala, nevyužívala som žiaden cudzí jazyk a ani som nemusela 5 rokov študovať na vysokej škole. Išlo aj o mizerný plat. Teraz keď som doma, každý deň prehľadávam stránky Úradov práce v rôznych častiach Slovenska a samozrejme asi jediný portál práce na Slovensku profesia.sk zisťujem, že človek z malého mesta nielen, že nemá šancu si nájsť prácu v okolí, ale keď si aj nájde prácu vo väčšom povedzme krajskom meste, nemá šancu z ponúkaného platu vyžiť. Vlastná skúsenosť.
O mojich príhodách a skúsenostiach so službami mobilného operátora T-mobile, či ako sa najnovšie nazýva Telekom, by som vedela písať komédie. Či presnejšie tragikomédie. Nevedela som sa dočkať, kedy mi konečne skončí viazanosť a prejdem k O2. Stalo sa tak v septembri tohto roku a musím podotknúť, že som maximálne spokojná. Na moju veľkú škodu, mám však s Telekomom uzavretú ešte jednu zmluvu. Je to zmluva na mobilný internet, pre ktorý som sa rozhodla pred 2 rokmi, keď som študovala v Bratislave. Často som sa sťahovala a internet som potrebovala ako soľ. Taký internet sa mi zdal fajn, mohla som si ho preniesť, i keď cena bola už vtedy dosť vysoká 10 GB = 19,90 s DPH. O tom, že som s týmto mobilným internetom mala iba problémy nechcem hovoriť (zabudli mi tam dať softwér, povedali mi, že mám zlý ntb, nefungoval v niektorých častiach Slovenska, ba v niektorých izbách atď. atď.). Blížil sa ale termín ukončenia platnosti zmluvy, tak som sa do Telekomu zašla opýtať na presný dátum a čo treba urobiť, keď chcem ukončiť zmluvu.
Dala si mi dnes 20 eur, že to mám k meninám. Nepovedala som Ti ani ďakujem, veľmi mi stislo srdce a chcelo sa mi plakať. Celý víkend som sa s Tebou hádala, chcela som Ti povedať, že mi nerozumieš, že by som len chcela, aby si ma podporila, nechcela som ale vyvolať ďalšie zvyšovanie hlasu, tak som bola radšej ticho. A Ty si mi potom vo výťahu, keď si ma bola odprevadiť na autobus, strčila tú 20 eurovku do ruky. Pálila ma vo vrecku celou cestou a stále sa mi z toho chcelo plakať. Prišlo mi to celé tak ľúto mama.
Zašla som do kostola, pomodliť sa. Dnes je to už 5 rokov, čo umrel otec. Ale nie o tom chcem písať. Zvonku sa ozývala pieseň „Každý deň budú vraj Vianoce..“ poznáte ju. Tak mi napadlo, čo tí ľudia vonku vlastne oslavujú?
Spievam si od rána pesničku, ktorú sme ako deti spievali v kostole "na Mikuláša". „Mikulášku, dobrý strýčku, modlím sa Ti modlitbičku, zlož tu svoju dobrú nožku, daj nám darov svojich trošku, či koníčka medového, či koláčka makového, bo Ty strýčku Mikuláš, mnoho dobrých darov máš.“
Možno poznáte tú časť z Priateľov, ako Rose vysvetľuje Chandlerovi, že sú jednoducho otázky, ktoré keď žena položí, rovno sa na ne odpovedá. Nerozmýšľa sa nad odpoveďou. Myslím, že to všetky ženy tak trochu poznajú. „Páčim sa Ti ešte?“ „Áno miláčik.“, „Ľúbiš ma ešte?“ „Áno láska.“, „Pôjdeme niekedy do divadla?“ „Áno.“ „Mám veľmi veľký zadok?“ „Nie“ a pod.
V piatok som sa pýtala šéfa, či nebudeme mať náhodou v pondelok voľno. „Duše sú“ hovorím. „Duše sú na cintorínoch“ odpovedal mi. Iný môj kolega tiež na žiaden cintorín nepôjde, že vraj „necíti potrebu“ či čosi také. Čo už. Pre niekoho sú duše iba na cintorínoch, iní necítia „potrebu“. Ja pôjdem a zapálim sviecu za oca, dedka, Andreja a ostatných, ktorí zomreli. A ešte sa za ich dušu pomodlím.
Včera som Marekovi rozprávala Jarkove zážitky zo školy. Hovorí mi, to musí byť super, ja chcem byť učiteľ! Sama som sa pri tom usmiala, sme rodina darmo. Občas máme rovnaké myšlienky. Možno som sa sama sekla v povolaní.
Dnes sa ma Gabi pýtala, že kto je to Steve Jobs? Poznáte to, keď zapnete „google“ a tam sa Vám "vysvieti", že dnes by to bolo neviem koľko 100 tisíc rokov, čo umrel fyzik, botanik a neviem kto ešte... Hovorím „neviem a ani ma to nezaujíma“. Nezaujíma, lebo smrť cudzieho sa ma nedotkne. Uvedomila som si. Veď som ho ani nepoznala. Hej, nad „slávnou osobnosťou“ sa trochu pozastavíme, povieme, že jasné, predávkoval sa, čo iné.
Slová majú veľký význam a niekedy stačia aj dve. A ako veľa dokážu. P dnes napísal J „pristane Ti“, úsmev myslel. A ako veľa tie dve slová pre ňu znamenali.
Nerada sedím v MHD. Nie kvôli tomu, žeby boli sedadlá špinavé, i keď niekedy pravda sú. Ale preto, že keď potom nastúpi starší človek, cítim sa trápne, lebo sedím. Hej, mohla by som sa postaviť a klamala by som, keby že poviem, že som to nikdy neurobila. Ale poviem pravdu, niekedy ostanem aj sedieť. Aj by som vstala, aj je mi trápne, aj neviem... Včera som si sadla. A nemusela som.
Škoda tejto doby, tak si občas myslím. I keď hej, viem a chápem. Toto je proste spôsob ako sa dnes ľudia stretávajú a komunikujú a zoznamujú. Na rôznych zoznamkách, pokecoch, facebookoch a neviem čom ešte. Ale predsa. Hovorím minule M. Vieš aké to bolo niekedy super? Mobil som dostala v 3. ročníku na strednej škole. Aj to som si ho „vydrankala“ od rodičov. A to bolo čosi! Vtedy, keď chcel ísť nejaký chalan so mnou von, alebo sa teda chcel so mnou stretnúť, normálne k nám musel ísť, zazvoniť pod blokom a zvyčajne sa opýtal: „Dobrý deň, Lucia je doma?“ No a hneď tam bol fyzický kontakt. Dneska sedíme za monitormi. Hej, aj to má svoje čaro, keď večer dostanete smsku „miláčik, dobrú noc“. Alebo jasné. Keď sú obaja ďaleko, tak taký „skype“ je skvelá vec. Ale vráťme sa k tým zoznamkám. Tak sa dnes môže stať napr. aj to, čo sa stalo mojej spolubývajúcej :)
Občas mi to príde, že sa trápime kvôli veciam, kvôli ktorým by sme ani nemuseli.. teda veciam, ktoré sa ešte ani nestali..
Luxusné auto som vymenila za menej luxusný vlak a Alfréda tiež. To auto mi nevadí, vlaky mám rada. Majú čaro. A človek si časom zvykne, na všeličo. Škoda toho Alfréda ale, bolo to fajn, cestovať hoci aj ticho, pozorovať pri tom krajinu a byť bližšie doma. Toľká nostalgia!
Dnes sa ma M. opýtala, kedy zvyknem hodnotiť svoj život. Nikdy, hovorím. Nehodnotím. Potom mi ale zišlo, že áno, hodnotím, keď má môj otec sviatok. Aj teraz si mal, bolo Juraja. A keď som prišla v tú Veľkonočnú nedeľu na cintorín aj s milovaným M., svietilo slnko a ja som si spomenula, že tomu bolo tak aj v deň, keď sme Ťa pochovávali. Že vraj sa máš dobre, na tom druhom svete, keď svieti slnko v deň Tvojho pohrebu, povedala vtedy mama. Neviem, pochybujem, že to od toho záleží, ale bolo to pekné. Vravela som Marekovi, že by si to bol dnes poriadne oslávil, keď máš meniny. Smutne sme sa usmiali. Na očiach som mala slnečné okuliare a snažiac sa potlačiť ten pocit v hrudníku, keď sa mi chce plakať, nastavila som Tvár vetru, aby mi vysušil slzy. Myslím, že si to M. všimol, ale nepovedal nič. Nebolo treba. Rozumel mi viac, ako som si vedela predstaviť.
Privítal nás silný vietor a slaná príchuť mora. Dobre nám to padlo, po výparoch z autobusu. Niektorí sa rozbehli na toalety, iní do pekárničiek, kúpiť si niečo chutné pod zub. Ja som sa už nevedela dočkať, kedy ho uvidím. More, či oceán, prvýkrát v živote. Že vraj je to krásne miesto, divoké, zmyselné, silné. Vraveli nám. Jedno z najkrajších, aké sme kedy videli! Pre mňa? Bude si navždy niesť prívlastok nezabudnuteľné.
Piatok, 8. apríl, 18.15, začína pršať, fúka chladný vietor a ja prešľapujem z nohy na nohu na autobusovej zastávke. Zatiaľ sama, ale predpokladám, že len čo sa tu objaví autobus (ktorý by tu mal byť teda čo nevidieť) povyliezajú zo svojich úkrytov (pred dnes zvlášť nepríjemným chladom) aj zvyšní jedinci. Študenti, školáci, cestujúci z blízka i z ďaleka, pracujúci, ktorí sa už tešia domov, do tepla, rodiny, poniektorí možno aj po namáhavom týždni. Aaaa už ho vidím, teda dúfam, že je to on (keďže ani so šošovkami poriadne nedovidím), ale mieri k nám a už dokážem prečítať aj tabličku – Humenné – Snina. Nastupujem, usádzame sa, ja aj ostatní. Pozerám na hodinky, 18.20, už máme odchod a v duchu rátam, ako dlho cesta potrvá. A potom telefonát, šofér berie do ruky mobil a ja a ostatní pasažieri zhrozene počúvame: „Kde si? Hej už ideš? No dobre, počkám Ťa do pol.“
Tí čo veria v osud (neviem ako sa im vraví), by povedali, že je to osud. Tí čo v náhodu (tiež neviem ako si vravia), že to bola len náhoda. Ja ako veriaca poviem, že sa tuším o mňa stará Boh. Hej, možno sú to maličkosti, ktoré občas nevidieť... ale aj tie vedia pohladiť..
