Dnes sa môjmu priateľovi narodila dcéra. Nezaprel v sebe humoristu, keď napísal: "Dnes sa mi narodila dcéra Zdenka – budúca ekonómka, premiérka a neskôr prezidentka EÚ". Sedím v autobuse, usmievam sa a ďakujem Bohu, že robí zázraky aj dnes.
Stalo sa mi (vlastným pričinením aj), že som od tohto roku nezamestnaná. A keďže si nechcem sama platiť odvody do zdravotnej poisťovne, šla som sa sama prihlásiť na Úrad práce. Stručne o tom, čo treba a kde v prípade, že ste stratili prácu, alebo ukončili strednú či vysokú školu a rozhodnete sa prihlásiť na Úrad práce. Aby ste nechodili 3-krát domov a naspäť pre nejaké papiere a potvrdenia (ako ja), tu je niekoľko rád.
Od 1. januára tohto roku som nezamestnaná. Pracovný pomer som ukončila dobrovoľne a na vlastnú žiadosť. Nechcem teraz hovoriť o tom, že práca bola príliš jednoduchá, nikam ma neposúvala, nevyužívala som žiaden cudzí jazyk a ani som nemusela 5 rokov študovať na vysokej škole. Išlo aj o mizerný plat. Teraz keď som doma, každý deň prehľadávam stránky Úradov práce v rôznych častiach Slovenska a samozrejme asi jediný portál práce na Slovensku profesia.sk zisťujem, že človek z malého mesta nielen, že nemá šancu si nájsť prácu v okolí, ale keď si aj nájde prácu vo väčšom povedzme krajskom meste, nemá šancu z ponúkaného platu vyžiť. Vlastná skúsenosť.
O mojich príhodách a skúsenostiach so službami mobilného operátora T-mobile, či ako sa najnovšie nazýva Telekom, by som vedela písať komédie. Či presnejšie tragikomédie. Nevedela som sa dočkať, kedy mi konečne skončí viazanosť a prejdem k O2. Stalo sa tak v septembri tohto roku a musím podotknúť, že som maximálne spokojná. Na moju veľkú škodu, mám však s Telekomom uzavretú ešte jednu zmluvu. Je to zmluva na mobilný internet, pre ktorý som sa rozhodla pred 2 rokmi, keď som študovala v Bratislave. Často som sa sťahovala a internet som potrebovala ako soľ. Taký internet sa mi zdal fajn, mohla som si ho preniesť, i keď cena bola už vtedy dosť vysoká 10 GB = 19,90 s DPH. O tom, že som s týmto mobilným internetom mala iba problémy nechcem hovoriť (zabudli mi tam dať softwér, povedali mi, že mám zlý ntb, nefungoval v niektorých častiach Slovenska, ba v niektorých izbách atď. atď.). Blížil sa ale termín ukončenia platnosti zmluvy, tak som sa do Telekomu zašla opýtať na presný dátum a čo treba urobiť, keď chcem ukončiť zmluvu.
Zašla som do kostola, pomodliť sa. Dnes je to už 5 rokov, čo umrel otec. Ale nie o tom chcem písať. Zvonku sa ozývala pieseň „Každý deň budú vraj Vianoce..“ poznáte ju. Tak mi napadlo, čo tí ľudia vonku vlastne oslavujú?
V piatok som sa pýtala šéfa, či nebudeme mať náhodou v pondelok voľno. „Duše sú“ hovorím. „Duše sú na cintorínoch“ odpovedal mi. Iný môj kolega tiež na žiaden cintorín nepôjde, že vraj „necíti potrebu“ či čosi také. Čo už. Pre niekoho sú duše iba na cintorínoch, iní necítia „potrebu“. Ja pôjdem a zapálim sviecu za oca, dedka, Andreja a ostatných, ktorí zomreli. A ešte sa za ich dušu pomodlím.
Včera som Marekovi rozprávala Jarkove zážitky zo školy. Hovorí mi, to musí byť super, ja chcem byť učiteľ! Sama som sa pri tom usmiala, sme rodina darmo. Občas máme rovnaké myšlienky. Možno som sa sama sekla v povolaní.
Nerada sedím v MHD. Nie kvôli tomu, žeby boli sedadlá špinavé, i keď niekedy pravda sú. Ale preto, že keď potom nastúpi starší človek, cítim sa trápne, lebo sedím. Hej, mohla by som sa postaviť a klamala by som, keby že poviem, že som to nikdy neurobila. Ale poviem pravdu, niekedy ostanem aj sedieť. Aj by som vstala, aj je mi trápne, aj neviem... Včera som si sadla. A nemusela som.
Škoda tejto doby, tak si občas myslím. I keď hej, viem a chápem. Toto je proste spôsob ako sa dnes ľudia stretávajú a komunikujú a zoznamujú. Na rôznych zoznamkách, pokecoch, facebookoch a neviem čom ešte. Ale predsa. Hovorím minule M. Vieš aké to bolo niekedy super? Mobil som dostala v 3. ročníku na strednej škole. Aj to som si ho „vydrankala“ od rodičov. A to bolo čosi! Vtedy, keď chcel ísť nejaký chalan so mnou von, alebo sa teda chcel so mnou stretnúť, normálne k nám musel ísť, zazvoniť pod blokom a zvyčajne sa opýtal: „Dobrý deň, Lucia je doma?“ No a hneď tam bol fyzický kontakt. Dneska sedíme za monitormi. Hej, aj to má svoje čaro, keď večer dostanete smsku „miláčik, dobrú noc“. Alebo jasné. Keď sú obaja ďaleko, tak taký „skype“ je skvelá vec. Ale vráťme sa k tým zoznamkám. Tak sa dnes môže stať napr. aj to, čo sa stalo mojej spolubývajúcej :)
Občas mi to príde, že sa trápime kvôli veciam, kvôli ktorým by sme ani nemuseli.. teda veciam, ktoré sa ešte ani nestali..
Luxusné auto som vymenila za menej luxusný vlak a Alfréda tiež. To auto mi nevadí, vlaky mám rada. Majú čaro. A človek si časom zvykne, na všeličo. Škoda toho Alfréda ale, bolo to fajn, cestovať hoci aj ticho, pozorovať pri tom krajinu a byť bližšie doma. Toľká nostalgia!
Piatok, 8. apríl, 18.15, začína pršať, fúka chladný vietor a ja prešľapujem z nohy na nohu na autobusovej zastávke. Zatiaľ sama, ale predpokladám, že len čo sa tu objaví autobus (ktorý by tu mal byť teda čo nevidieť) povyliezajú zo svojich úkrytov (pred dnes zvlášť nepríjemným chladom) aj zvyšní jedinci. Študenti, školáci, cestujúci z blízka i z ďaleka, pracujúci, ktorí sa už tešia domov, do tepla, rodiny, poniektorí možno aj po namáhavom týždni. Aaaa už ho vidím, teda dúfam, že je to on (keďže ani so šošovkami poriadne nedovidím), ale mieri k nám a už dokážem prečítať aj tabličku – Humenné – Snina. Nastupujem, usádzame sa, ja aj ostatní. Pozerám na hodinky, 18.20, už máme odchod a v duchu rátam, ako dlho cesta potrvá. A potom telefonát, šofér berie do ruky mobil a ja a ostatní pasažieri zhrozene počúvame: „Kde si? Hej už ideš? No dobre, počkám Ťa do pol.“
Tí čo veria v osud (neviem ako sa im vraví), by povedali, že je to osud. Tí čo v náhodu (tiež neviem ako si vravia), že to bola len náhoda. Ja ako veriaca poviem, že sa tuším o mňa stará Boh. Hej, možno sú to maličkosti, ktoré občas nevidieť... ale aj tie vedia pohladiť..
Chodievam autobusom. Do práce. Ráno. A poobede sa zasa vraciam. Ráno. Dnes som ani nebežala. A ani dlho nečakala. Ešte som si stihla aj zavolať, vybaviť maily, pozdraviť mamu. Potom nastúpim do autobusu. A tam – kolega. Príjemná cesta. Ubehla. Ľudia driemu, niektorí (asi tiež kolegovia) potichu rozprávajú. Je príjemne teplo. Aj miesto sa uvoľnilo. Sadneme si, rozprávame. „Nevedel som, že tu bývaš“, „A odkiaľ si?“ „Ako si oslávila MDŽ?“ „A ako sa Ti býva?“ „Chodievaš často domov?“ Ubehlo to. Lúčime sa a ja sa usmievam. Aj autobus má svoje čaro.
Nikdy som nemala psíka a vlastne, ani iné zvieratko. Ani rybičky, škrečka, nič. A vlastne, asi som nikdy po nijakom zvieratku ani netúžila. Mysliac si, že zviera nepatrí do bytu. A že taký psík by v byte určite trpel. A tak som potom ani nerozumela spolužiačkám, ktoré kupovali svojím psíkom oblečenie, maznali sa s nimi, jedli s nimi, všetko robili pre psíka. Takým, čo chovali škrečkov som nerozumela tiež, že prečo chovajú doma myši. A o takých, čo mali doma hady, pavúky a inú háveď som si myslela, že nie sú normálni. Keď majú doma také škaredé tvory. A potom sa ešte rozšírila jedna kategória. Takí, čo mali doma zajace. To mi prišlo aj celkom milé. Ale divné. A potom sme kúpili našej babke Quida. A dnes ho zrazilo auto.
Keby ste sa ma pred pár rokmi opýtali v akom meste si predstavujem svoj život, povedala by som čokoľvek, len nie Prešov. Prečo? Asi ma nikdy nijako nevzrušoval. V centre jedna dlhá ulica, chodia cez ňu autobusy, sídliská ďaleko od seba, žiadne parky a námestíčka. Dnes viem, že to nie je o tom, ako mesto vyzerá, ale o tom, s akými ľuďmi v ňom žijem. A ešte, akú si k nemu vytvorím blízkosť.
