Po práci som zašla na nákupy. A viete čo? Všade prázdno. Myslím medzi handrami. Pýtam sa, kde sú ženy? Že jasné, dnes je sviatok sv. Valentína, ženy opustili butiky a vybrali sa so svojimi milými do reštaurácií. Na večeru.
V práci sa nás kolega pýta: „Neviete kde v Prešove viažu najkrajšiu kyticu?“ Usmiala som sa. Milé. Pre jeho milú.
A ešte som s kolegyňou vyberala čokoládové srdce. „Z bielej čokolády či z tmavej? To väčšie, alebo menšie?“ Tiež milé. Pre jej milého.
Najlepší bol kolega: „A vedia vôbec tí ľudia, kto bol sv. Valentín?“ Keď sme dali potom hlavy do kopy, čosi sme pozliepali. Biskup. Sobášil snúbencov? Tajne? Smutné.
A moja spolubývajúca zahlásila ešte včera: „Mne je jedno, že zajtra je Valentín. Pre mňa je najdôležitejšie, že môj ocko má v ten deň narodeniny.“
A i keď je to sviatok zamilovaných, asi pošlem sms aj mojej mame. I napriek tomu, že ma včera nazlostila. Aby vedela, že ju stále ľúbim.
Keď som tak potom sedela v tom autobuse a hľadela na tých dvoch mladých, zamilovaných, chcela som byť na mieste jedného z nich. I keď iba v tento deň. Možno je dnes na svete trochu viac lásky. I keď možno trochu umelej. Bodaj by bol Valentín každý deň!
Tak keď pôjdem dnes spať, pomodlím sa k sv. Valentínovi. Aby som nebola budúci rok sama. A aby mi niekto možno povedal „sadnite si, dnes máte sviatok.“
