Keď som si ale zrazu prečítala mail, že Andrej sa utopil, najprv som tomu neverila. A potom mi to došlo. Že umrel môj kamarát. Ešte na vysokej sme spolu chodievali rozdávať letáky, aby sme si privyrobili. Unavení sme ich nakoniec po celom dni hodili do koša :) a tiež si pamätám ako sme šli raz stopom z Prešova až do Bratislavy. Moc sa mu teda nechcelo, že čo budeme robiť, keď nám nezastavia. Viem, zastavil nám vtedy Poliak a Andrej ako správny Goral sa s ním dal aj hneď do reči. Aj Janka mi zvykla hovoriť ako má Andreja rada, že s ním chodí na kofolu. A predvčerom, keď sme šli s Ivanom v aute, hovoril, že Zuzka spomínala, že bol u nej stále v labáku. Hej, taký bol náš Andrej. Každý sme ho poznali inak a každý z nás ho mal rád.
Tak si vravím, aký nečakaný a krátky je niekedy život. Jarik zvykne hovoriť, že „daj si pozor, zle sa rýchlo stane“. A ja si vtedy zvyknem povedať, že treba byť pripravený.
Keď som vtedy volala mame a plakala, povedala, že sa mám za neho pomodliť.
Dnes napíšem jeho meno do Knihy živých, ako mi to raz Marek poradil. Aby bol stále tu... i keď viem, že je už pri Bohu.
