Nikdy som nemala rada zimu. Ale teraz, určite začnem. Kvôli Telgártu a všetkému čo som tam zažila.
Milujem lyžovanie, ten pocit, keď sa spúšťam zo svahu, slnko sa odráža od snehu a ja mám pocit, že všetko sa dá zrazu vyriešiť.
Vedela som, že to bude dobrá lyžovačka, ale že bude tak skvelá som si ozaj nemyslela. Málokedy odchádzam so slzami v očiach (a to by som sa opísala, ako dosť citlivá), ale toto ma ozaj zabilo.
Bol to skvelý čas. Už v sobotu, keď som sa prvýkrát postavila na lyže. A to som si vravela, no na čo som sa to ja dala? V 24. rokoch učiť sa lyžovať? Nohy ako v betóne, svalovica jak sviňa na lýtkach aj zadku, modriny po milu Jarmilu a perfektný, nesmierne trpezlivý skischule Braňo, ktorý aj po tom, čo som len len že udržala rovnováhu na lyžiach kričal „perfektne Lulu, ide Ti to skvele“.
A skvele mi to teda šlo. To Vám poviem. Lietala som ani šíp, nič to, že som nevedela zabrzdiť. Veď sa hodím, keď sme sa už aj padať naučili.
A po spaľovaní prestávka, vyhrievame na slniečku ani hady. Aj pamiatka ostala. Teraz sa ma každý pýta? „Nejaká ste opálená, Lucka?“ :)
Aj jedlo? Tetuška Handulka je pani kuchárka. To sa vie. Prax je prax. Polievočky všetkých druhov, mäsko, ryža, zemiačky. A keď som už mala očká ako pomlčky, čakalo ma letisko a na ňom Mišelina, pruhy na bruchu a Otina veta „a nie si Ty zebra Miška?“.
Po 3 dňoch sme sa aj Tresky dočkali. Došla za Treskom a samozrejme rovno na Tresník vybehli. Ešte, že s nimi netreslo, i keď Danielka sa aj v sanitke povozila. Nanešťastie, iba pamiatka – modrina na zadku. Nechýbali ani farár z Marsu, Holywood a Južná Amerika, Macovci aj s budúcimi macíkmi, Mařek z Prahy s Helčou a potom zvyšok posádky z východu i zo západu a samozrejme milovaný taťka, ktorého neustále budil mobil :)
Čas to bol veru pekný a ešte budem dlho spomínať. A keď nabudúce vybehnem niekde na svah, určite si spomeniem aj na môj milovaný Telgárt. A na ľudí, ktorí tam boli so mnou. A na to, že ich čoskoro znova uvidím. Určite. Možno aj niekde na svahu...
