Neviem či sa vo mne ozval materinský cit, alebo „iba“ ľudskosť. Donútilo ma to zastaviť sa a porozmýšľať.
Asi tiež napíšem mame z lásky a okolo nakreslím veľa srdiečok.
A keby že mám otca, poviem mu, nech ma spokojne pokarhá, lebo viem, že chce mať zo mňa kvalitného človeka.
A zdvihnem telefón, aj keď nebudem mať chuť rozprávať.
A keď nestihnem autobus a budem musieť ísť peši, poďakujem Bohu za jarný vietor vo vlasoch a slnko, ktoré sa mi opiera do chrbta.
A keď urazím priateľa svojím slovom, poviem mu prepáč. Aby vedel, že mi záleží na našom priateľstve.
A budem sa viac usmievať, aby sa možno aj tí okolo mňa usmiali.
A opýtam sa ich ako sa majú a čo ich trápi, aby som sa naučila súcitu.
A nebudem smutná, že si nemôžem dovoliť tie drahé topánky. Ale donosím tie staré.
A budem viac dobrá. A budem viac milovať. Hoc potkýnajúc sa. Ale veriac, že vládne Láska.
PS: Teším sa, keď budem mať svoje deti. Že mi viackrát za deň pripomenú na čom záleží. Na láske, na nehe, na priateľstve, na odpustení. A že tieto veci dávajú životu chuť a sladké korenie.
