Quido

Nikdy som nemala psíka a vlastne, ani iné zvieratko. Ani rybičky, škrečka, nič. A vlastne, asi som nikdy po nijakom zvieratku ani netúžila. Mysliac si, že zviera nepatrí do bytu. A že taký psík by v byte určite trpel. A tak som potom ani nerozumela spolužiačkám, ktoré kupovali svojím psíkom oblečenie, maznali sa s nimi, jedli s nimi, všetko robili pre psíka. Takým, čo chovali škrečkov som nerozumela tiež, že prečo chovajú doma myši. A o takých, čo mali doma hady, pavúky a inú háveď som si myslela, že nie sú normálni. Keď majú doma také škaredé tvory. A potom sa ešte rozšírila jedna kategória. Takí, čo mali doma zajace. To mi prišlo aj celkom milé. Ale divné. A potom sme kúpili našej babke Quida. A dnes ho zrazilo auto.

Písmo: A^- | A⁺

Diskusia (4)

Asi to bolo ani nie pred mesiacom. Vyberali sme meno. Oskar, Dunčo, Boby.. čítam mená z kalendára. Psieho. Quido. Nazvime ho Quido.
A tak sme mali psíka. Tomu pred ním neviem čo sa stalo a tomu pred tým čo bol pred tým už vôbec nie. Viem, že boli čierni, nie veľmi veľkí. Ale tento Quido. Nikdy som ho nevidela. Býval u babky. Ale, že vraj to bol pekný psík. A teraz keď podrástol, vrtel riťkou, keď videl ľudí, ktorých pozná. Tešil sa. A minule, keď prvýkrát v živote videl iného psíka, zľakol sa. A celý sa triasol. Chudák. Aj dnes sme o ňom hovorili, že je už veľký, papá granule a že už aj vrčí. A sem tam aj zabreše. Quido. Hovorím si, musím ho ísť pozrieť. Toho Quida.
A potom telefonát. Quida zrazilo auto.
"Taký je život, všetko sa pominie," zvesila babka hlavu. A v byte zostalo ticho a prázdno. A v mojom srdci tiež. I keď som ho ešte nikdy nevidela. A už ani nestihnem..