Nikdy by mi nenapadlo, že by si človek, ktorý strávil 18 rokov svojho života draním školských lavíc nemohol nájsť slušné, priemerne platené miesto na východe Slovenska.
Možno mala „milá pani“ z úradu (ktorý my, obyvatelia v najproduktívnejšom veku, navštevujeme s pravidelnou nervozitou minimálne raz do mesiaca) predsa len pravdu: „Vy mladí, myslíte si, že skončíte školu a svet Vám padne k nohám“.
Miesto toho, aby si "milá pani" na úrade (ktorý my, obyvatelia v najproduktívnejšom veku, navštevujeme s pravidelnou nervozitou minimálne raz do mesiaca) lámala hlavu nad tým, čo si my mladí myslíme, mohla mi radšej povedať, že na (takmer jedinom) pracovnom internetovom portály, si dnes hľadá prácu viac ako 70 % obyvateľstva (zvyšných 30 % sú totiž obyvatelia už na zaslúžilom odpočinku) a že na pracovné pohovory sa nechytajú ani tie najlepšie horory.
Tiež mi zabudla spomenúť, že na tom (takmer jedinom) už spomínanom internetovom portály pribudnú týždenne 3 pracovné ponuky v našom kraji – zvárač, lakýrnik a finančný agent. Namiesto toho, mi "milá pani" z úradu ponúkla naraz 3 pracovné ponuky: vodič vysokozdvižného vozíka (na čo sa necítim), lekár (na čo nemám vzdelanie) a prevádzkar v miestnom podniku (v ktorom vraj výplaty meškajú tri mesiace).
Neznajúc už teraz známe mi to fakty, plná elánu, odhodlania a síl som si v septembri rozposlala životopisy, motivačné listy, žiadosti a rôzne ďalšie písomnosti a potvrdenia v rôznych jazykoch do rôznych firiem.
Prvý (PO)ho(VOR)ror.
Po mesiaci konečne zavolali. Meno som nezachytila, adresu pošlú. Neposlali. ASI ZABUDLI. V deň pohovoru sms. „Dobrý deň, čakáme Vás dnes o 13.40 na tej a tej ulici v tom a tom meste, tešíme sa na Vás“,bez podpisu, bez názvu firmy. ASI ZABUDLI. A tak som sa vybrala na pohovor do neznámej firmy na známu adresu. Čakali ma. NEZABUDLI. Prekvapená som však ostala, keď ma slečna (predpokladám z personálneho) vyzvala, aby som jej povedala presné meno a adresu. A potom otázka: „Ehm Snina, je to ďaleko?“ Milá slečna netušila nielen ako sa volám, odkiaľ som, ale nevedela o mne vlastne NIČ. Životopis spolu s motivačným listom sa (predpokladám) stratil niekde medzi ďalšími bezmennými bezdomovými uchádzačmi.
Záver: škoda, že sa firma ZABUDLA predstaviť, ušetrila by si čas a ja cestu a peniaze. Pozícia poisťovacieho agenta ostala neobsadená. Páčila som sa, oni mne nie.
Druhý (PO)ho(VOR)ror.
Po týždni sklamania prišla nová nádej. Zavolali. Predstavili sa. Poslali adresu. Tlačiac do hlavy dictionnaire francaise som dorazila na miesto. Milá slečna (predpokladám z personálneho) vedúc dialóg sama so sebou už vedela o mne očividne všetko. "Kam ste chodili do školy?" "Aha, áno áno, čítam to tu." "Kde ste pracovali?" "Aha, vidím to v životopise." "Dobre teda, to je z mojej strany všetko, počkajte na kolegyňu." Čakala som. Ďalšia milá slečna (predpokladám z personálneho). "Čakáte na mňa? Bohužiaľ, nemám už dnes na Vás čas. Ďakujeme, že ste prišli.", podáva mi ruku a ja ostávam v nemom úžase, čo sú to za ľudia??
Záver: škoda, že som nevedela..., ušetrila by som čas, cestu, aj peniaze. Nepáčila som sa, ani oni mne.
Tretí (PO)ho(VOR)ror.
To isté mesto, iná firma, iný deň. Milá slečna (určite z personálneho) sa pýta: "Pripravená na pohovor?" Prikyvujem a rozmýšľam (Pripravená na čo?). Úvodné slová o firme, o práci, o mzde, o benefitoch. Prikyvujem. Iná slečna (určite ekonómka) vyťahuje papier: "Preskúšame si Vás z účtovníctva. Vypočítajte príklad." Prikyvujem a rozmýšľam (Pripravená?).
Záver: škoda, že som miesto účtovej osnovy tlačila do hlavy dictionnaire francaise. Nepáčila som sa, oni mne však hej.
Štvrtý (PO)ho(VOR)ror.
Ach na ten posledný si spomínam. Celkom jasne. Prišla som skôr, len môj potenciálny Z meškal. „Čakáte na pána P? Trochu sa zdržal, príde o 5 minút.“ Prišiel. O 10 – toleruje sa. Sympatický, štyridsiatnik (odhadujem), bez obrúčky. Ponúkol mi kreslo. Potom kávu. Odmietla som (tú kávu). Čaj. Odmietla som. „Ani pohár vody?“ „Nie ďakujem.“, odmietla som. A pohovor? Uvoľnený, vtipný, žeby flirt??
Záver: škoda, že je sympatický štyridstiatnik. Myslím, že som sa páčila, neviem či aj on mne.
Na ďalší (PO)ho(VOR)ror sa mi už vlastne nechce. Sklamaná, ubitá, znechutená, bez elánu, odvahy a energie. Asi dám tej "milej pani" na úrade (kde mňa mimochodom, produktívnu silu nášho štátu, očakávajú už o pár dní) prečítať tento príspevok. Možno potom mne podobným NEZABUDNE povedať, že nájsť si po 18 rokoch štúdia slušnú, priemerne platenú prácu na východe Slovenska je viac ako ťažké.
Idem teda hľadať ďalej. Alebo vlastne, ani netreba. Veď ma zamestnáva najväčšia firma na Slovensku. A ktovie, možno sa časom aj niekomu zapáčim..., alebo oni mne?
