Začínam byť nervózna. To snáď ten šofér nemyslí vážne. 20 má odchod a my tu budeme do pol čakať? Potom si už rátam, kedy asi vyrazíme a potom, že tuším poletíme, aby sme došli načas. A keď vyrazíme 40, to som už mohla ísť rovno vlakom 50 a využiť zľavu na lístok.
Ľudia začínajú byť nervózni, niektorí telefonujú domov, niektorí vychádzajú von a všetci čakajú ako dlho ešte. Medzitým príde aj vlak z Bratislavy, nastupujú ďalší ľudia a ku mne si sadá slečna. Batožinu si odkladá jednu hore nad sedadlo, druhú pod moje nohy, ďalšiu na kolená. Vidím sa jej nervózna a tak sa mi prihovorí „prepáčte, tá moja batožina je dosť veľká...“ Odpovedám „nie nie, nemá to nič spoločné s Vašou batožinou, chcem byť už doma, odísť sme mali pred 10timi minútami a stále tu čakáme.“
Ona sa tiež rozčuľuje „neviem prečo by som mala platiť za batožinu, keď ju potom nemám ani kam dať, vzduch v autobuse nedýcha a na sedačke nesedí...“
Tiež to neviem, prečo platíme lístok za batožinu a potom ju musíme vtesnať do všakovakých uličiek a medzipriestorov, či (neviem či v najlepšom alebo v najhoršom) prípade ju držať na kolenách.
A tiež neviem, prečo sme dnes museli ešte 10 minút čakať, kým príde (asi) autobus z iného mesta a potom za tým naším autobusom zas čakali ďalšie 3 – čo je vlastne šťastie, lebo ľudia z odľahlých dedín by sa inak nedostali domov.
A už vôbec nerozumiem tomu, prečo takéto veci my ľudia tolerujeme a len sme z toho nervózni – prinajlepšom.
A či sa to stáva iba u nás, na ďalekom východe, alebo aj v iných mestách, tak to už tuším ani radšej vedieť nechcem..
