Začalo to už v piatok. Chcela som ísť domov, netušiac ešte ako, ale reku, vezmem si veci do práce, snáď sa niekto nájde, kto bude mať rovnakú cestu. Veru našli. A hneď dvaja. Doma som tuším ešte nebola tak skoro. V práci končím o pol4 a o 18tej som už bola doma – len o 100 km ďalej.
No a potom ako naspäť? Zvyčajne chodievam autom, ale teraz, nevolali, ja som tiež nevolala, neviem divný víkend asi. A potom nedeľný obed a naša rodinka „my Ťa odvezieme“. Odviezli. A ako dobre! Ešte sme aj nakúpili a aj mne sa ušlo :) Nové topánky a kabelka!
A čo dneska? Tak si vravím, príjemne je, jarný vetrík, 22.45, najvyšší čas. Ale tak, budem platiť taxík? Počkám na bus, prejdem od jednej zastávky k druhej, ubehne mi čas čakania. A potom zastaví taxík (ten čo ma viezol už minule a ešte tiež predminule). „Dobrý večer, zveziem Vás? Nebudete tu čakať predsa.“ O 5 minút som už aj bola doma. A zadarmo.
Hej, možno sú to hlúposti, povie si niekto. A možno nie. Možno mi len Boh chce spraviť radosť... a povedať, že na mňa nezabudol..
"Hľa, ja som s tebou a budem ťa strážiť všade, kde pôjdeš..." Gn 28,15
