Cestou cez Konské som sa zastavil u sochára Milana Orsága. Dom vyzeral prázdny, ale on tam skutočne bol, kúril, tvoril. Našiel som kreatívneho autora doma.
Je to ateliér s chalupou dohromady, galéria v prírode. Sem tam pocit ako u Flinstonovcov. Tvary ako z praveku, strecha drevený šindeľ. Vstup ako do truhlice s kovanou bránou a zádverie s dverami, kde sú farebné vitráže s transparentných plastov, ktoré ako mi ďalej hovoril, sú vynález jeho priateľa Milana Gregora, keď experimentoval s plastom. Bol za to ocenený na výstave v Japonsku za ekológiu.
Milan Orság je skutočný sochár, vie sa pohrať s kameňom, vidí čo iní nevidia. On im to však s radosťou ukáže na svojej vernisáži. Boli už dve. Na poslednej sme sa stretli vo Vrútkach.
Vyzná sa v úprave hrobov, mal kedysi kamenárstvo. Na našom hrobe sa stratilo písmo z plochy. Radí mi. Len syntetická farba vydrží aspoň desať rokov. Príroda všetko premôže, peľ, prach, mráz a farba je dolu. Potom je práca a tak dokola, kým sa má kto starať.
Spomínaný Milan Gregor z Martina, bol náš spoločný priateľ. Veľmi mu pomáhal na tomto domčeku. Robili spolu aj drevenú terasu. On ho vlastne inšpiroval zbierať po každom Silvestri vždy prvého, na snehu ponechané transparentné plasty zo zapaľovačov.
Z každého rohu na mňa hľadí umenie. Zobrazuje buď celé alebo časti ľudského tela. To je neustála inšpirácia. Srdce ho sprevádza neustále. Na kameni označenom dátumom 20.5.2025 je „Verejná zbierka srdiečok z prírody“, dom nie je vážne oplotený, je otvorený všetkým srdciam. Na okraji sídla je však prítomnosť zvierat častá. Spomína na líšku, ktorá ho roky navštevovala. Spoza stĺpa na mňa hľadí strakatá bieločierna mačka, ktorá prichádza k nemu aj 20x za deň a keď sme vnútri, hľadí na nás cez okno, pred ktoré si ľahla, zrazu sa lenivo otočí a hľadí smerom k lesu, že ja už nie som zaujímavý návštevník, už si ma obzrela.
Na balkóne stojí v kúte socha nahej ženy. Je to pozostatok spolupráce s ďalším priateľom Petrom Vrzalom, známym kolegom a spolužiakom zo SUPŠ Kremnica, ktorú spolu absolvovali. Robíme si selfie pred čiernobielym tablom visiacim na stene. Akoby som tam bol aj ja, keby som sa rozhodol tam študovať kedysi, keď som tak váhal, či by ma vôbec prijali, keď som za toho socializmu nemal žiadnu „tlačenku“. Šírilo sa medzi ľuďmi také povedomie, že to je vopred rozhodnuté, dostať sa na umenie. Šírilo sa všeličo, aj to že je dobré sa natierať naftou pri opaľovaní. Možno to bol jediný „krém“, čo v tej dobe vojaci, čo nás „bratsky“ obsadili, mali určite v dostatočnom množstve. Možno sú to začiatky tých sprostostí, čo sa dnes úmyselne medzi ľuďmi šíria, aby sme ich stále mali radi, že vraj „bratia Slovania“.
Na plote je vyvesená slovenská štátna vlajka. Jeho syn to tam pravidelne dáva. Akosi sa medzi sochy nehodí, je to symbol štátnosti, časť politiky hodná na oslavy a iné politické ceremónie. Viem niekto povie hrdosť na vlasť, by sa mala denne pripomínať. Však často aj Američania majú pred domom svoju zástavu. Z cesty ju však nevidno, je to súkromná záležitosť.
Z cesty je však vidieť verejná zbierka srdiečok. Je hneď za symbolickou bráničkou.
Je krásny jasný slnečný jesenný deň, babie leto. Som rád, že som sa tu s umelcom stretol. Jeho vyznanie vnímania prírody je o žití. On vníma a cíti. Každý mesiac fotí stáda vysokej, ktoré sa ostražito približujú k domu z kopca, ktorý s lesom a lúkou nad domom vytvára úchvatný južný horizont stúpajúci do azúrového neba. Milan spomína na jelenicu, ktorú hnal dravý vlčiak, až sa na jeho kovovom plote hruďou napichla cez svoju kožu. Hluk súboja ich so ženou zobudil a cez okno videli, čo sa dialo. Snažil sa jej pomôcť, keď bučala od bolesti. Bola zima a v noci mínus 23°C. Keď so susedom prišiel, vyskočila a išla ďalej hoc zranená, pri tej nízkej teplote jej krv zamrzla, spomína MiIan Orság. Umelec v oblasti skulptúry, plastike, reliéfov či už v kameni, kove alebo dreve.
Príroda je umenie a umenie je len z prírody, treba sa ju naučiť vnímať, odkazuje Milan Orság z Konského. Malej dedinky, ktorá svoj význam nestratila, ani po tom, čo tu už čerstvo oddýchnuté kone nezapriahajú do poštových vozov na ceste známej, ako Via Magna z Viedne cez Bratislavu do Mukačeva.
