Cestujem v otvorenom vagóne pri okne chrbtom po smere jazdy, ako mi to pridelila dráha elektronicky. Oproti sedí mladá študentka dramaturgie s lenonkami na očiach a pripravuje sa na skúšku z angličtiny. Má celkom dobrý postreh keď sa zapojí do diskusie medzi mnou a chlapíkom z Banskej Bystrice ktorému ležia v žalúdku Američania čo sa zmocnili letiska Sliač. Bystričan cestuje s mlčiacim kolegom ale len on nemôže letisko využívať ako turista. Študentka sa ozve, že jej to pripomína debaty ktoré vedie jej otec s bratom a jej to už lezie krkom, uľavuje si.
O chvíľu opatrne pokračujem v diskusii, antiameričania vystúpili v Žiline. O kultúre je to fajn, prípustné. Obdivuje môj rozhlasový hlas, vraj taký zamatový. Už ma kedysi vysielali v roku 1988 v Kontaktoch s redaktorkou Toseckou hovorím. No nezabodoval som, takže som mal skoro po kariére sa smejem. Predstavila sa ako Michaela. Možno niečo niekedy zdramatizuje ak to úspešne dokončí.
Vysadám vo Vinohradoch, kde ma čaká syn, nesiem vnukovi dres a hokejové chrániče po staršom bratrancovi. Dnes to proti Kanade budeme potrebovať ironizujem, ale som rád že vnuci športujú.
Vezie ma na Vajnorskú 25, kde je policajná stanica. Mám tam ešte hodinu do výsluchu v akejsi veci.
Sedím v kaviarni Laputika, obsluhuje ma sympatická Ukrajinka z Ľvova. Je milá a pri platení mi odpúšťa 20 centov, ktoré nemám v drobných keďže neprijíma platobnú kartu.
Z kaviarne je dobrý výhľad. Cestou k nej som míňal opustené priestory v starom dome milo nazvanej kaviarne „Malý Princ“. Tam by som určite zašiel, no už je tam len prach a pavučiny, názov zapožičaný od Antoine de Saint-Exupéryho zostal.
Povinnosti som vybavil. Čo s načatým časom do piatej a odchodu z Bratislavy?
Galérie a múzeá sú po sobote a nedeli noci múzeí zadarmo zatvorené, je pondelok.
Oslovujem kamošov a spolužiakov, zaujímam sa čo robia vnúčatá, či nepôjdem na hokejový tréning Jakuba. No všetko je inak a musím sa zariadiť sám. Pomaly idem, sem tam odfotím ulicu a Hviezdoslavovo námestie inak, ako ho vnímajú starí „Prešpuráci“. Podarené sú fotky ľudí cez kvapky divadelnej fontány oproti slnku. Fúka všk studený vietor až závidím deku bezdomovcovi neďaleko. Na okraji námestia tancuje v rytme samby mladá tanečnica, dúfa že do večera naplní svoj prázdny klobúk nezrušenou hotovosťou. Ulicou prúdia davy inojazyčných pestrofarebných ľudí. Posedávajú lížu zmrzlinu s chuťou, iní so štupľami v ušiach počúvajú miestnych sprievodcov cez skupinový audiosystém.
Potláčam chuť na zmrzlinu pri pomyslení na moju chorobu, ktorú najviac vystihuje slovenský názov „Lámka“. Fakt ma to raz v noci doslova zlomilo, bolesť strelila do palca na nohe z hlavy, kĺb palca na nohe zostal žeravý bolestivý na dotyk. Niekto vtedy zostane ležať a niekto sa trápi ako ja a odkrívam svoj deň Dny. Vraj mám obmedziť pivo a údeniny, je to choroba pažravých z dostatku jedla. Prežierame sa.
Idem ďalej okolo davu, čo si stále fotí chlapa vykukujúceho z kanalizácie, či postavičku SchöneNáciho. Na Rolandovom námestí stretávam človeka čo niečo vie a dokazuje to každý deň. Maliar z Ukrajiny, Jozef Galambossi z Mukačeva, meno je aj od slovenského „Holub“. Maľuje portréty na počkanie, akvarel, olej, predáva svoje dielka. Prežíva na prenajatom priváte s bývalou manželkou. Prišli ešte pred vojnou na Ukrajine, pred osudným dvadsiatymštvrtým februárom.
Bavíme sa o šťastí o veľkých rodinách. Hovorím že som šťastný, keď vidím maliara v plenére, aj moja dcéra sa živí výtvarným umením ako návrhárka. Pozývam ho na kávičku, pár krokov je vychýrená kaviarnička so Sacher zákuskami. Maliar hovorí že majú často domáce buchty s lekvárom. Majú poslednú. Delíme ju spravodlivo na polovice, ponúkam ho vínom, nechce. Vraj musí pracovať. Idú okolo dvaja muzikanti s ktorými sa pozná, zdravia sa. Jeden vyšší má na príručnej taške známy obraz revolucionára Che Guevaru. Blaha zo Smeru túto postavu v dejinách oceňuje a napodobuje dvíhaním zovretej päste na tribúnach. Kým Che žil dokázal pre svoju vieru v komunizmus vraždiť hoci bol vyštudovaný lekár prisahajúci v humanitnom štúdiu, že nebude ubližovať a škodiť predovšetkým. Skončil tak ako začal, vraždy neskončili.
Okolo prechádza skupinka štyroch ľudí rozprávajú po Rusky. „Môj maliar“ aktívne vyštartuje pýta sa, odkiaľ sú? Z Odessy hovorí najvyšší a zrejme najstarší. Ukrajincom dávam zľavu ponúka sa maliar. Od fašistov nechceme žiadnu zľavu, skupinka odchádza. Obaja sme z jeho odpovede doslova zmrazení. Politický pojem "Fašizmus" zavalil celé námestie, hmla bez príčiny. Maliara šmahom ruky označil rašista za fašistu. Kto bola tá skupinka s nenávideným ľahko beztrestne vysloviteľným znakom násilia v politike? Nikto na námestí ani nepolitizoval ani sa neprejavoval negatívne!
Pojem spájaný s praktikovanou násilnou diktatúrou bol porazený, aspoň si myslíme. Na Slavíne na počesť víťazstva je postavený pompézny pamätník obetiam fašizmu z druhej svetovej vojny.
Zisťujeme, že nám „osloboditelia“ klamali. Prišli sem, aby nás okupovali a drancovali. Prišli sem so Svobodovou armádou aby už nikdy neodišli. Z úst a pamätí samotného prezidenta Svobodu zvoleného počas Pražskej jari 1968 sme sa dozvedeli, že nemohol spraviť jediný samostatný krok, človek z NKVD mu dýchal na zátylok aj v auguste 1968, aby vymenoval revolučnú robotnícko roľnícku vládu na čele s Aloisom Indrom. Našťastie odmietol a išiel vyslobodiť do Moskvy našu regulérnu vládu unesenú armádou ZSSR, ktorá sa tvárila ako spojenec.
Rozmýšľam, kto je tu fašista? Maliar, ktorý dokonca odmietol víno, aby mohol pracovať bez alkoholového dychu na portrétoch turistov a predávať im obrazy mesta v ktorom prežíva? Prečo človek hovoriaci po rusky povedal takú urážlivú vetu? Bol to Rus? Môžeme sa len domnievať, maliar je z toho stále v šoku ako pozerám. Ja vlastne tiež zo stretnutia s „fašistom či rašistom!“ Z bežnej situácie je lusknutím prsta politická dráma aj pre začínajúceho dramatika, kde si Michaela?!
Ak sa zamyslíme, čo spraví urážka prednesená verejne aj pred masou, ako to dnes rada robí napríklad strana SMER o prezidentke, skoro všetci unisono na čele s predsedom, ktorý je však z nich najhorlivejší, tak sa nečudujme že príde horlivec čo vykoná horlivo aj dokonaný čin zločin, vraždu. Samo slovo označuje spiknutie a nechutný zločin, obnažený skutkami ktoré sme mysleli, že ostanú smutnou históriou. Maliar nie je žiadny politik, čo používa násilie na presadenie svojej politickej vôle. To je základný predpoklad fašistického konania.
Kupujem si od neho obrázok „Kapitulská ulica“, olej v ráme s podpisom, aby som mal na neho pamiatku. Aby som mohol napísať tento blog, ako výstrahu pred budúcim unáhleným hanlivým výrokom, ktorý podľa tradície ani párom volov nedokáže nik vziať späť. Výrok spôsobil vojnu na Ukrajine. Každý kto ho opakuje podporuje hnusnú vojnu, podporuje šírenie diktatúry z Ruska, fašistické metódy ktoré úplne znevažujú oslobodenie po druhej svetovej vojne a celý Norimberský proces. Títo vymývači mozgov vôbec nechcú mier, len sa nechcú vzdať násilia voči blízkym svojim a šíria audiovizuálny smog fašizmu až rádioaktivity, strach a paniku.
