Pozoroval aj mňa, ako som ráno vybehol do mora a dával som si svojho obľúbeného motýlka, štýľ je to náročný, nepoviem, že ho viem dokonale plávať, ale ráno je to báječné, rýchlo to zohreje v akejkoľvek vode, môžu v nej plávať kúsky ľadu, cítite sa osviežení, v dobrej nálade. Naladil som aj pozorovateľa, oslovil ma, že odkiaľ som. Slovensko mu očividne dobre padlo, ruština nám nerobí veľké problémy, veď sme z nej dokonca maturovali. Pamätám si dokonca aj tému, Taras Buľba, vybral som si ju a samozrejme v ruštine napísal, no trápil som sa, ako vždy v cudzom jazyku a ešte k tomu téma náročná na pochopenie ruskej duše v roku 1977, kedy rezonovala Charta 77.
Historická najdlhšia novela Nikolaja Vasilieviča Gogoľa. Prvýkrát vyšla v jeho zbierke Mirhorod v roku 1835. Námet čerpá z ukrajinských dejín 16. – 17. storočia. Rozpráva príbeh starého kozáka Tarasa Buľbu a jeho dvoch synov Andrija a Ostapa. Tarasovi synovia študujú v seminári v Kyjeve a vracajú sa domov. Všetci traja idú k Záporožskej Siči, v súčasnosti lokalizovanej v dnešnej Ukrajine, kde sa pripoja k ďalším kozákom, idúcim do vojny proti poľskej šľachte. Kto nemal skúsenosti v boji, nemohol sa oženiť.
Povahy postáv, nie sú zveličené alebo groteskné, ako je to v Gogoľových neskorších dielach. ide tu o príbeh hnutia romantického nacionalizmu v literatúre, spojenie historických národných tém a romantických ideálov. Tu sa stretávame s pojmom "ruská duša" vykreslenej na pozadí bojov, s humorom a záverečnou tragédiou. Miešajú sa tu postavy rôznych národov Poliakov, Tatárov, Židov, opisuje sa udatnosť aj zrada. Poučenie z bitky, ruská duša prežije, keď ju niekto počuje, mal by to byť RUS.
Pýtam sa Rusa na jeho jazvy, zranenia, vysvetľuje, Kaukaz. Niekoľkokrát bol ranený, vystrábil sa, oženil sa a je teraz na dovolenke, inak je vojak. Neďaleko nás uväzuje svoju loďku Sevo Vinka, rybár zo Seget Donji, ktorý nás ubytoval a hneď pri príchode počastoval vlastnou orechovicou. Aj on spomína na nedávnu vojnu o Juhosláviu, ako boli často bez elektriky, netiekla voda, nebolo nič v obchodoch. Spomína aj na veľkého veliteľa maršála Tita, do dnes nevie, kto to vlastne bol, či Srb, či Chorvat, či Slovinec, nakoniec dodáva, asi RUS. Zvláštne, Stalin si s ním dosť hodnú chvíľu nerozumel, chcel ísť vlastnou cestou, cudzie nechcel, vlastné si nedal, ale tak to v politike chodí. Ako je dobre, že tu nikto nestrieľa. Už alebo teraz práve nie.
Mladé páry nás volajú na hostinu, obsadili spoločný stôl, doniesli ryby, vodku, stôl sa prehýba od dobrôt. Po rýchlom zoznámení, Irina a Oleg, Marusia a Ivan, Jelena a Voloďa, debatíme, vodka rozväzuje jazyk, ale ja si pripadám rozviazaný viac ako oni, hoci pijú viac. Sú zdržanlivejší, pochopím to, až keď zistím, že sú to vojaci na dovolenke. Po dovolenke idú zasa bojovať...Darmo ma prepadajú myšlienky, že studená vojna skončila, špióni išli do dôchodku a aby mali kľud, tak im skartovali osobné údaje. Už nie je o čo bojovať, je kľud, najvyššia hodnota, Život, bol uchránený. Nikoho nenapadlo, no napadlo to Castra, to vieme, ale našťastie tlačidlo nik nepoužil, ani náhoda nespustila Apokalypsu tretej svetovej. Nápadne sa začal rozvíjať turistický ruch. Keď však turisti prišli bez dokladov a so samopalmi v akýchsi zelených uniformách, zase sa začalo hovoriť, samopal a uniforma majú Pravdu. Vraj Andrija, Ostapa a Jankeľa, musia chrániť. Tarasa už nie, stratil fajku, padol do zajatia a poliaci, ho poslali aj so stromom do nebies.
Mám pocit, že Rusko nevymrie, chlapci dodržujú pravidlo, pred svatbou musia bojovať, ukázať potenciálnej ženuške, určite ju už majú vyhliadnutú, ona vie, že musí byť neprehliadnuteľná, celý svet pomáha Rusku, aby sa oblieklo, nasýtilo, staviame im lode najnovšej generácie, aby sa mohli vylodiť a akčne riešiť problémy svojich ľudí, ak sa ozvú v správnom jazyku k „Otečestvu“. Mnohých nechali „spať", možno všetko neskartovali, v každej časti planéty Zem. Heslo je už tradičné, „Za Veru, Carja i Otečestvo“!
