Spracovaný propagandistický materiál vo vysokej kvalite, čiastočne farebný so striedaním obrazov v pôvodnej čiernobielej verzii.
Pred troma rokmi natočil to režisér z Litvy Sergej Loznica v spolupráci autorov z Holandska vychádzajúc z filmu „Veľká rozlúčka“ z roku 1953. Dávali to v čase 23.15hod., keď väčšina ľudí spí 7. marca, bol utorok. Spal som aj ja, ale pred dvoma dňami som mal krízu, čo pozerať keď som skoro „všetko videl“ a toto ma vôbec nelákalo. Čo také môžete ešte iné na štátnom pohrebe vidieť?! Nekonečné rady ľudí s nudnými prejavmi tučného mdlého Malenkova, nemenej tučného Chruščova či Beriju, čo neustále omieľajú nepremožiteľnú víťaznú zástavu tandemu Lenin-Stalin ako jeho skvelého nasledovníka, obľúbeného „Vožďa“ unudia aj ostrých a zvedavých divákov.
Spozorniete pri preklade slova Vožď do slovenčiny a spomeniete si na zákon o „Vodcovi“ z vojnového Slovakštátu pod kuratelou Adolfa Hitlera v nemčine „Führera“ a dostávate sa do úžasu.
Pod ročným dojmom prebiehajúcej „vyhladzovacej vojny“ proti odzbrojenej Ukrajine na základe Memoranda medzi Ukrajinou a Ruskom v Budapešti, ktoré prebehlo v spolupráci a po záverečnom akte Konferencie o bezpečnosti a spolupráci v Európe a podpisom garancií zo strany USA a VB, samostatne v iných dokumentoch garantované Francúzskom a Čínou, sa na film dívate inak!
S hrôzou a úžasom pozorujete detaily a farby v 4K kvalite, tváre, gestá, mimiku a dokonca s postavami dýchate, čo prežívali a skúšali hrať.
Merítko udalosti je obrovské, valí sa cez celú krajinu rozdelenú na jedenásť časových zón a zachytáva plnenie jediného rozkazu. Celý východný blok bol zviazaný až živočíšnym strachom a poslušnosťou k jedinému diktátorovi posadnutého dobývaním území aj za cenu hladomoru. Začiatok filmu je čítaná diagnóza priebehu troch dní, ako sa mu pomaly zastavovalo srdce, hoci nevieme, čo sa dialo desiatku hodín čo už mal byť vodca hore a lomoziť obvyklými zvukmi za dverami apartmánu, čo až tak bolo dovolené podriadeným mu zaklepať, či niečo nepotrebuje. Potreboval a potreboval špecialistov, ale nedávno ich dal všetkých pozatvárať, trpel paranojou že ho chcú otráviť najmä preto že majú židovský pôvod.
Plejáda delegácií, ktorú vítajú poverené osoby prilieta lietadlami nápadne sa podobajúcimi na US Dakoty, sadajú do luxusných vozidiel, limuzín podobných Fordom a Buickom s nápisom Moskvič a ZIL. Špalier davov je v uliciach prísne rozdelený hradbami vytvorenými z nákladného jednotonového vozidla podobnému typu Ford alebo Studebaker.
Zástupy smútiacich nosia vo veľkých počtoch obrovské vence s portrétom nebohého a heslami o veľkosti jeho osobnosti. Kto má prázdne ruky je podozrivý z pohŕdania a tak ľudia berú aj subtropické rastliny v kvetináčoch a nesú ich aspoň ku soche J.V.Stalina, ktorá je v každom meste. V mraze ktorý odhadujem podľa vŕzgajúceho snehu, lebo aj zvuk je natočený sa môže pohybovať okolo -10°C rastlina vydrží pár hodín, čo však stačí aby vznikol tento film, ktorý bude napokon utajený ako všetko čo by spochybňovalo správnu cestu, na ktorej je najvyšším veliteľom uctievaný a chránený Vožď-Ikona.
V časti štátu je už v marci jav zvaný „Rasputica“. Ľudia kráčajú po rozmočených uliciach v mazľavom blate. Všetci majú napodiv obuté pozerám kvalitné kožené čižmy ako kovboji z Texasu a jedna čakajúca na povinné zakúpenie mimoriadneho vydanie PRAVDY má dokonca sukňu a biele kozačky. Zvykli sme si vidieť scény chudoby, mužikov a ženušky vo filcových válenkách a zababušených. V roku 1953 ešte zrejme bolo cítiť US pomoc počas druhej svetovej vojny, asi aj preto väčšina tohto dokumentu nebola donedávna zverejnená. ZSSR bol dávno vo vojne, ktorú začal 17.9.1939 proti vraj agresívnemu Poľsku a o vojne proti Litve, Estónsku a Lotyšsku, nie sú žiadne dokumenty a zmienky, len zvýšený prídel machorky pre vojakov na západnom fronte, ktorý je stále aj dnes otvorený.
Veď USA sú plné kapitalistov čo zdierajú robotníkov, roľníkov a v socializme sa to nedeje. Preto sú stále nepriateľom číslo jeden a vôbec vraj nepomohli, a ak ešte je niekde štítok vyrobené v USA potom to bolo len nejaké percento priznáva oficiálne historik poverený písaním novej histórie, ktorá sa preto ťažko píše, aby pasovala novým poriadkom. Všetko predsa dokázal vyrobiť oslobodený sovietsky človek a ak niečo nevyrobil tak si to doniesol z porazeného Nemecka ako oprávnenú trofej.
Vo filme nevidno udupaných ľudí, neznáme sú počty mŕtvych počas nezvládnutého chaosu, ktorý vraj zapríčinil Berija, keď vraj otvoril davom Moskvu, aby si prišli voľne uctiť pamiatku zosnulého.
Počty obetí, ktoré mal na svedomí tento Diktátor, obľúbený vodca sa dnes odhadujú, presné počty nevie nikto. Zaokrúhľuje sa v miliónoch, či je to 42 alebo 50, je to na zodpovednosti historikov. Tí sú však zúfalí, kedže sa archívy otvárajú a zatvárajú podľa smeru politického vetra a aj tak sú po čase vyhlasovaní za zahraničných agentov a špiónov, ktorým netreba vôbec nič veriť. Celkovo vraj komunistická idea zabila stámilióny. Nielen v boji, popravených ale hlavne hladom. Stalinizmus porazený zatiaľ nebol, ale stalo sa čosi nevýdané.
Stalina pochovali už druhýkrát, a to v roku 1953 ktorý ukazuje film a v roku 1961 po odhalení kultu osobnosti na slávnom tajnom zasadnutí zjazdu v roku 1956, z ktorého tajne vyniesli Chruščovov prejav. Asi nechcel aby sa prerokovával ešte aj jeho podiel viny na zločinoch Stalina a mocenský boj v deň pohrebu s Berijom, ktorý šéf NKVD neprežil. Vožď je napokon pri kremeľskom múre uložený do zeme, ako bežná verchuška, ktorá nepotrebuje a nezaslúži si miesto po boku Lenina. Trvalo to až päť rokov kým sa Politbyro rozhodlo vyniesť mumifikovaného zločinca Stalina aj vymazať jeho meno z Mauzólea. Lenin mal kratšie meno, ale dlhší čas pobytu že sa zabudlo na jeho zločiny a tak zostáva aj v roku 2023.
Ikonografia pokračuje, ako som už kedysi písal v Blogu „Putin prišiel v nedeľu“ o „návšteve v kúpeľoch v Turčianskych Tepliciach“ v roku 2016, keď za mnou prišli Rusi s jeho Ikonou nalepenou na mobile. Je súčasťou propagandy a kultu osobnosti Putina, ktorý sa pridal k vrahom pokroku a znižuje sa k primitívnym pomstiteľom za Stalina?
Tuším, že východiskom zo svetovej krízy a uzatvorenie zmieru s pozostalými po komunistickom a postkomunistickom besnení, bude možné po treťom pohrebe Stalina bez pocty, druhom pohrebe Lenina a prvom pohrebe Putina s jeho kultom osobnosti bez zastavenia života Ruskej federácie na štyri dni, ako tomu bolo v roku 1953. Verím v úľavu, lebo vtedy bol bolševický svet v napätí, kto zas príde po Vožďovi s krátkym menom na päť písmen, ktoré zvádza k napodobňovaniu vraždenia bez zľutovania.
