Na štedrý večer výborné verše od básnikov čo žijú samú existenciu, hoci ich nikto nevyhnal pomôžu aj osamelým. Nech nám tieto Vianoce prinesú skutočne štedrý pravdivý a láskavý, aspoň rok bez nenávisti a závisti.
Bol piatok, sadol som ráno na obľúbený Tatran a išiel som za Milom Janáčom do Gelnice, už dávno sme sa dohovárali. Jeho posledná kniha krátkych viet zaujala a vypredala sa. Nedalo sa to spojiť s mojou prácou v Turnianskej Novej Vsi, bolo by to časovo náročné. Deň s aktívnym spisovateľom Milom, čo dáva zmysel knihe Milo Nemilo II mi pripadol zaujímavý. Posledný kus sa rozhodol dražiť na sociálnej sieti. Knihomoľov je stále dosť, dobre prihadzoval Peter Kalmus žijúci striedavo v Piešťanoch a Košiciach. Dve hodiny v utorok pred skončením som prihodil na posledného jedno euro čo vystačilo. Milo hovorí, že posledný najvyšší dal kňaz, ale už nemohol prihadzovať, nakoľko v tej dobe končiaceho licitovania spovedal. Hádam sa dám vyspovedať, aby mi dal rozhrešenie, či som kňaza takto hriešne nedobehol či nebodaj sklamal, že chcel darček pod stromček.
Deti občas klamú, učia sa čo to spraví s ľuďmi, ako rýchlo naletia. Rodičia už majú nos, kedy ich deti klamú, počúvajú tón hlasu. Aj pes sa vraj takto orientuje, čo chce jeho pán a potom sa zdá, že sú vycvičení na ľudsky zapísané používané jazyky a znejúce povely.
Dnes musíme dávať pozor na propagandu a znejúce tóny hoc europoslankyne Beňovej, ktorá inak nepočuje keď chce.
V Gelnici vyhrala strana SMER a na druhom mieste Hlas. Bol som tu pred desiatimi rokmi a stále je to bez zmeny, hoci tu už máme Ficovládu 13tym rokom akoby sa tu nič nedarilo, len tabuliam oslavujúcim konsolidáciu, ako za čias Biľaka, Husáka, Šalgoviča, hoci ten posledný prijal ako jediný sebakritiku a ukončil život samovraždou. Nič sa nezmenilo, vracia sa to späť aj s ruskou trikolórou na miestnom železiarstve, ktorá má úctyhodné rozmery.
Už po ceste stretám poznanie vo vlaku, že sa ľudia nezmenili, nechajú sa okrádať svojimi neuspešnými deťmi, ako počúvam dosť hlasný rozhovor spolucestujúcich dôchodcov, ktorí aj za dažďa idú pozrieť ľadový Dóm na Hrebienku nad Starým Smokovcom, najväčšiu tatranskú atrakciu ako hlása reklama, otvorený až do 16,15hod. Neradi sa bavia o politike. Malichernosti sú dôležitejšie. Naivná Európa má dnes problém, ako sa odzbrojila, aby zo strednej časti nevzišla žiadna vojna. Rusko využíva situáciu a rozpútalo konflikt obludných rozmerov na tisíckach kilometrov frontu. Kto rozpútal druhú svetovú vojnu sa vo vlaku dnes nedozviete, ale v Gelnici na pamätných tabuliach isto. Pakt o rozdelení Poľska a možno celého sveta pripomínaný nenajdeme, ale o „banderovcoch“ sa dozvieme vo vlaku všetko.
Havla, samozrejme nemajú radi, Svobodu to hej. Slobodu nepreberáme, to znie príliš liberálne až progresívne.
Vystupujem a prestupujem v Margecanoch, vlak išiel presne. Pol hodiny čakania v miestnej krčme je prospešné. Krčmárka nalieva besným tempom, vodka obyčajná, vodka Nikolaus, borovička, rum, deci Kofoly, Pivo malé veľké, ale až zo Svijan spriateleného zahraničia. Fico to však kazí a priatelia s hrôzou sledujú slovenskú "tretiu" cestu už mimo eurojadro.
V kúte sedia dvaja pri káva a štamprlíkoch a spomínajú na 18 rokov dôchodku, že už to nemôže takto ísť ďalej. To musí padnúť, ľudia potrebujú diktatúru, Putina. Údržbár z Krompách postavil dom synovi v Margecanoch, ale nešiel ho pozrieť. Hrá šachy, nedaruje vnukovi výhru, len svojmu kamošovi, aby s ním mohol hrať ďalej. To by ho demotivovalo ako ho pozná keď dlho prehráva, je mu ho ľúto.
Svojmu spoločníkovi vykladá, že tento systém demokracie a slobody nebude trvať večne. Mäkký Šimečka to nedá. Ľudia potrebujú disciplínu. Lekárov by okamžite prepustil bez ohľadu či niekto nepotrebuje pomoc. Spomína ploty ktoré sú nové, dáva príklad užitočných maďarsko-srbský, americko-mexický, poľsko-bieloruský, aj v nejakej osade oddeľujúcich Rómov od disciplinovaných občanov.
Počúvam zaujatý a skoro zabudnem vystúpiť na zastávke Gelnica mesto, vnímam jednu zastávku Jaklovce. Kedysi som tam spal na „Pumpe“ penzióne, tesne za mostom cez priehradu Ružín, čo zásobuje Košice.
Priehrada sa mi zdá vyčistená, potom čo odpadky konečne vláda rieši aj systematicky zálohovaným zberom a triedením.
Po jednom pive hľadám záchranu v zadnej časti zatvorenej zastávky bez obsluhy a bez WC. Tu vykonáva potrebu každý pútnik do Gelnice, ako to tam „vonia“.
Milo spomenul, že trafím k nemu do múzea, kedže sa budem orientovať podľa veže bývalého mestského úradu zo zlatých baníckych čias, kde je dnes múzeum. Panstvo mesta Gelnica sa usídlilo v modernejšie vykurovaných priestoroch vo vedľajšej budove potom, čo zrušili upravené námestíčko so sochou, ktorú sa pokúšali v devädesiatkach ukradnúť aj s nápisom „Glück auf“, tu vystavali obrovské schodištia, po ktorých sa dosť zle chodí do strminy a k „pozostalým“ tabuliam osadených z časov normalizácie po roku 1968, či z oslobodzovania Sovietskou armádou už v januári 1945, ktoré vieme ako dopadlo, keď vypadol Masaryk z okna. Je tam aj pamätník padlým občanom v SNP so samozrejmou červenou hviezdou. Pokrivená história aj tu svedčí, ako komunisti doslova propagandisticky „ukradli“ povstanie a vymysleli Piaty ilegálny výbor KSČ, ktorý všetko organizoval, kedže jediný unikol všetkým sledovaniam, prenasledovaniu vo farskej republike napojenej na Hitlera.
Na budove tabula oslavuje miestnych komunistov už od roku 1921, na ktorých si spomenuli práve 29.augusta 1971 príznačne po 50 rokoch. To muselo byť vypitej vodky s okupačnou armádou.
Múzeum baníctva založené v roku 1932 Samuelom Fabriczym oslavuje tabuľa od vďačných občanov až v roku 1979. Tento pán bol jedným z tých, čo tu prevzali administratívu Slovenskej časti Československa v roku 1919.
V múzeu som okrem spisovateľa našiel aj „obeť Putinovej vojny“, mladú Ukrajinku, v múzeu našla prácu a zmysel života. Vie celkom slušne vyjadriť svoje myšlienky v slovenčine sebavedomým tónom.
Milo Janáč sprevádza navštevníkov. Videl som zbierkové predmety po baníkoch a zariadeniach na spracovanie rúd, ktoré sa tu ťažili. Dokonca je tu vystavený mne známy polodrahokam Achát, ktorý som poznal len z okolia Kozákova v Českom raji.
Zaujali ma výrobky, ktoré som v železiarstvach pravidelne kupoval a kupujem, kedže sa stále niečo otvára a zatvára. Mechanické zámky, závory, pánty od firmy „Antony známe logo A v kruhu“, vyrábal Ludwig Antony und sohn-Göllnitz. Možno sú také aj v Leopoldove, kam zatvára Fico svojich politických väzňov.
Fotíme sa na nádvorí múzea, kde sú vystavené HUNTY, koľajové vozíky s baníckym pozdravom. Uprostred fotografie zostáva jeho torzo BOH. Kto neverí klame. Zdar BOH sa stále používa aj keď bane zatvárame už dlho, ako sa stále nedarí vyčerpať dotácie v alobale. Kým tu bola prevaha Karpatských Nemcov, bol tu bežný pozdrav „Glück auf!“ Dnes tu nie je enkláva vytvorená z pozvaných pracovitých fachmanov, ani spoločný štát z rozumu Čechov a Slovákov žijúcich svorne uprostred slobodnej Európy. Je tu mestečko, ktoré spomína na svoju zašlú slávu a ktorému Milo hovorí milo „Downtown“, centrum ktoré má dnes milión obyvateľov. Poprad, Prešov, Košíce, Rožňava ako aj Banská Bystrica sú predmestia dodáva.
Slovensko dnes nie je oplotené a nebráni sa cudzím kultúrnym vplyvom. Žijú tu ľudia s otvorenou mysľou a vierou že budeme žiť v mieri so svojimi susedmi a vzájomne si pomáhať aby to všetko stálo za to, žiť svoj sen. Len to musíme chcieť a podporiť rodiny alebo opäť pozvať pracovitých fachmanov.
Šťastné a veselé Vianoce prajem.
