Na vojnu som myslel, keď som zmaturoval. Ak sa nedostaneš na vysokú, 1. októbra rukuješ! Dva roky vojny alebo len povinnej vojenskej služby, ak nedajú rozkaz strieľať do ľudí.
Radšej som sa začal zasa učiť. Tvrdý režim, teda vlastný naordinovaný. Vstával som o piatej ráno a do desiatej učenie. Potom pauza do tretej popoludní, bolo leto a predsa len kúpalisko predstavovalo prázdniny. Druhá fáza od 15-22hod. Dalo sa to vydržať a na školu ma prijali.
Vojnu som získal na tri roky, za odmenu. Dva roky sme mali vojenskú katedru, skoro žiadne prázdniny. Navlečení do atombordelu sme obiehali vojenský priestor v tridsaťstupňovej letnej páľave. Žiadny oddych, jazdy v tanku-museli sme ho zvládnuť ako veliteľ tak vodič. Po chvíľke som nič nevidel cez bahennú clonu na svojom ksichte. Z pásu bez blatníku riadne striekalo. Rev motorov nám mal dodať pocit víťazstva. Veliteľ zavelil, „do útoku!“ Po piatich minútach jazdy v teréne, ako mi lyžiari vravíme na bubnoch a pod uzavretým poklopom som veliteľsky vystrelil.
Strela letela medzi strelcom a nabíjačom asi 5mm okolo ľavého ucha nabíjača. Bola to plná ráža zložená zo včerajšieho jelenieho guláša. V tom teple sa okamžik slávy smradu dostavil. Ostatní to vrhli zo zúfalstva mimo tanku T55 klasik. Obsah strely som likvidoval asi hodinu z podlahy. Bol som rád, že to neboli moje črevá, vraj to sú typické vojnové zranenia. Naposledy prijímali z takýmito zraneniami v nemocnici v Minsku. Stačilo vyjsť na ulicu, kde nebola žiadna vojna. Verte Lukašenkovi, keď tvrdí že Ruská armáda po vyčerpávajúcom cvičení odíde z územia Bieloruska, zrejme smerom na Ukrajinu.
Nie, nechcem zľahčovať situáciu. Je mier! Mocnosti, ktoré donútili Európu vzdať sa zbraní a uzákoniť stav bezmocnosti, sa zaručili že silou sa už nebudú meniť hranice. Už bude len ten mier a budeme si tu žiť a maximálne obchodovať, ako suverénne štáty a priatelia.
Žiadne atómové strašiaky nám netreba. Sklady sa zasypali zemou a prípadne spadli samé, nikto neopravoval strechy.
Výbuch vo Vrběticiach, evakuácia. Mesiace a roky likvidácia munície. Dozvedáme sa, že diverzia!! Sú to tí istí, čo urobili zo Salisbury uzavretý okres, kým sa nezistil zdroj otravy otca a dcéry Skripaľovcov. Hraný dokument ukazuje mieru obrovského úsilia a ďalšie obete, kým sa vysoká hrozba chemického útoku zlikvidovala.
Na východ od nás je od Perestrojky horúco. Zúfalý stav sa pokúšajú zvrátiť informovanosťou novinári a pár politikov. Novinári umierajú, politici tiež. Sú zavraždení. Je stále mier. U nás na Slovensku vypukla vraj studená vojna. Pokúša sa nám ostatným, čo sedíme doma a nevykrikujeme neustále „Slovanské heslá" oproti prezidentskému palácu, či parlamentu alebo úradu vlády, navravieť tento skoro zabudnutý termín zopár opozičných politikov so špinavými rukami. Ak oni nesedia doma, vylepujú plagáty vyzývajúce na pomstu, ak sa budeme brániť. My sa už bránime, uzatvárame zmluvy, posielame a prijímame pomoc.
Bránime diverzii, chaosu, fašizmu, nacionalizmu, pomste za Perestrojku a nepodanie ruky v roku 1968.
Je tu skupina zabijakov, už to nie sú politici. Prekročili červenú čiaru. Za hrozbu sa dnes zatvárajú seba ohrozujúci manželia, nieto verejní zabijaci voľne chodiaci s čudnými zástavami po uliciach, ale to by sme museli mať žalobcu a nie diverzanta na najvyššom poste generálneho prokurátora ktorému extrém neprekáža, ako nám dokázal návštevou u susedov zabijakov.
Vojna so skutočnými zbraňami, je to posledné čo by si normálny otec a matka priali. Uvedomuje si posledný cár Putin, že už teraz je medzinárodným zločincom? Zjednocuje civilizovaný svet pod jednu zástavu, ktorá ochráni krajinu Ukrajinu.
P.S.
Mirka z Moskvy, ďakujem za kultúrny výklad o secesnej Moskve.
