V roku 1989 sa zmenil v Československu režim, 17 novembra boli deti opäť bité, hoci našťastie už neboli režimom vraždené, ako istého 17 novembra v roku 1939, kedy bolo Československo rozdelené na Slovenský štát a Protektorát Böhmen und Mähren. Boli vtedy zatvorené všetky vysoké a stredné školy a študenti s profesormi zostali zo dňa na deň bez práce a bez možnosti študovať akademicky život. Bola vojna, druhá svetová vojna už trvala dva mesiace a Poľsko, ako druhá obetovaná krajina Nemeckého útoku práve kapitulovala. Zámienka, aby úrady konali, tak ako konali, sa vždy nájde aj po rokoch a možno zrovna dnes.
Občas položím otázku mladým ľuďom, ktorých vidím posedávať na lavičkách alebo so mnou venčia psov a nebránia sa komunikácii. Pýtam sa náhodne a náhodné témy podľa situácie, či vedia, čo bolo to a čo bolo vtedy, či vedia prečo sa udalosti stali, aký to má význam a podobne. Fakt ma zaujíma, čo bude, ak už nebude živých pamätníkov. Živých už mám okolo seba čoraz menej, skoro by som povedal, dajú sa spočítať na prstoch jednej ruky. Áno ja som ich ešte stihol poznať. Do tried si zasadli, až po skončení vojny, zasadli si spolužiakmi, ktorí boli omnoho v tej chvíli mladší, ale ukončenie vojny im umožnilo doštudovať, násilím prerušené štúdium. Boli to spolužiaci môjho otca.
Tak sa teraz pýtam, ako sa kedysi nedávno jeden generálny tajomník pýtal svojho veliteľa pohraničných vojsk, keď mu oznámili, že na druhej strane hranice je už 10 000 ľudí mŕtvych (skutočné počty sú stále nespočítané), je to už vojna? Veliteľ vtedy odpovedal, že to je len taký maličký konflikt, doslova nepokoje. Tie obete však boli doslova obeťami hysterického rozkazu, keď vojaci už prestanú rozmýšľať a omylom strieľajú a všetkým čo je v sklade aj na miesta, kde im nikto nič neurobil. Nebudem sa zamýšľať, či ten rozkaz vydal samotný generálny (niekto spomína, že sa vyslovil použiť všetky prostriedky) alebo len veliteľ divízie, o tom sú spory, ale nesporné je, že vtedy bolo vymazané z povrchu zemského celé mesto.
Po tých udalostiach bol veliteľ povýšený a miesto sporu bolo nakoniec vyriešené mierovo. Reči o tajných a superdokonalých zbraniach sa však dlhé roky opakovali. Dnes sa dokonalou zbraňou javí opäť lož, živená medzi nekriticky uvažujúcimi ľuďmi. Ako sa stať nekritickým, stačí nedokončiť školu alebo sa o nič nezaujímať bez širšieho vzdelania. Smutné je, že to znovu začína, myslím tá hystéria, tentoraz v Moskve. Lebo je isté, že sa to stalo na truc a bez rozmýšľania, ako vtedy na brehu jednej rieky Ussuri. Deň, keď sa školy zatvárajú z úradnej moci, voláme na pamiatku dňom boja za slobodu a demokraciu. Rozmýšľajme, kým je na to čas.
