Rád chodím do Žiliny, vraciam sa do detstva. Bratislavská ulica bola moja škôlka. V tento májový piatok kráčam na Starý cintorín. Pohreb má môj bratranec Ivan Polák 81 rokov, presne na poludnie.
Idem okolo obnovenej Synagógy od architekta Petra Behrensa v Žiline. Múr je pôvodný, z jednej medzierky v smere na východ, vlastne do ulice, vychádzajú zvuky znejúce v Hebrejčine, sú to spievané mená darcov, ktorí prispeli na rekonštrukciu neologickej stavby z rokov 1928-1931. Počúvam tie mená a zvuky splývajúce s okolitým ruchom, počujem ich prvýkrát. Asi preto že mám čas a pomaly kráčam, som si to všimol. Mám dojem že som pri múre nárekov a to netuším, že vnútri je výstava Andrása Cséfalvaya s názvom Fundamentálna mýtopoézia-nástroje rozprávania o svete z pohľadu nás, stredne veľkých bytostí, ktorú uvidím po pohrebe a ktorá ma uvedie do časopriestoru ľudskosti.
Obchádzam budovu a vidím kostru, torzo drevená kostra zničeného obydlia práve prebiehajúcou šialenou vojnou na Ukrajine. Výtvarné dielo Milan Stanco nazval "vDoma čo v ukrajinčine znamená byť doma". Áno som doma v tomto meste. Idem pomaličky, stúpam na Starý cintorín Legionárskou ulicou a prechádzajúc cez Okružnú, spomínam, ako som rád chodil s mamou od starkej z Krankasy, malý chlapec po opornom múre a dole okolo evanjelického kostola ku Bulharovi pre čerstvú zeleninu na Dolných Rudinách, mama bola so mnou šťastná.
Vyrástol som a jedného dňa ako sedemnásťročný som spoznal Ivana.
Nemôžem zabudnúť, ako sme sa stretli prvýkrát. Strýc Jano spomínal svojho bratanca cez rodinu z Pohorelej. Vždy sa usmieval, poznal Ivana ako beťára. Meno som počul, človeka som však stále nevidel.
Objavil som sa v horolezeckom klube v Žiline, dobový názov podľa podnikového patróna TJ ZVL, inak „JAMES“. Chlapci zo Žiliny v roku 1968 robili expedíciu na Pamír, vtedy aj s nadšeným horolezcom a speleológom fotoamatérom Slavom Chmelom, ktorý nám rád premietal svoje filmy z týchto expedícií. Neskoršie nám dáva zarobiť prvé peniaze na výškových prácach, náteroch kovových konštrukcií.
Cvičilo sa na skalách v Porúbke v smere na Poluvsie známe podľa hrdinského parašutistu Jozefa Gabčíka vedľa rieky Rajčianky. Dolomit je tam výborne členený a cesty sú dnes dobre zaistené, väčšina do 20m ale sú tam aj 50m dlhé.
Mali sme to radi, atmosféru miesta dokazujú názvy trás rôznych obťažností, napríklad v časti Slnečné skaly sú mená Vzdušná, Strážca, Po hrane, Mordillo, Cez pätičku, Cickaňa, Celotelové dolámanie, Ja viem čo prežujem, Hadia špára alebo v časti Hrádok Pavučina, Nekonečný príbeh, Dámska päťka, El Capitan, Tehotná, Vášeň v obťažnosti 9+.
Jednu nedeľu som tam bol sám, čakal som že sa niekto pridá. Prišiel tréner, predstavil sa ako Ivan Polák. Pýtam sa či náhodou nie je rodina s Jánom Vojtkom z Pohorelej. Že áno, tak to sme rodina. Stal sa mojím trénerom parťákom na lane, turistike, bežeckom lyžovaní. Tu nedeľu sme trénovali zľahka, na "Opileckej skale" a cez Vyhliadku sme prešli až do Lietavskej Svinnej, mal predtým ťažký večer. Nad obcou bol pastiersky žľab, kde sa riadne namočil do vody, aby ho prebralo.
Až neskôr sme liezli už aj s Ferom Hudekom na Bujačke, kde sa istenie nenechávalo, materiál bol drahý a tak sme často zo steny vyleteli, ako sme to vytĺkali späť. Našťastie bratstvo na lane nás istilo, nikomu sa nič nestalo, ani neskoršie vo Vysokých Tatrách. Začiatkom prázdnin sme mali zaistený týždeň na „Váhe“, chate pod Rysmi už aj so začínajúcim nosičom Viktorom Beránkom, dnes chatárskou legendou.
Spomínam, ako ma skoro dve hodiny po klube horolezcov v roku 1975 presviedčal, aby som išiel zabehnúť Bielu stopu SNP hoci som bežky nemal. Sedeli sme na Bulvári v jeho aute Lada kombi a hučal do mňa trpezlivo. Mal vždy po ruke riešenie. Choď za telocvikármi a požičajú ti. Mal pravdu, v škole na stavebnej priemyslovke boli radi a ešte sa hádali, koho mám na miesto seba napísať do štartovej listiny.
Bolo úžasné, že som na to pristúpil. Zažil som tak atmosféru masového zimného behu, ešte štátom podporovanej propagačnej akcie s bývaním na školských internátoch Banskobystrickej mestskej časti Fončorda. Z posledných síl, ale dobehol, dokĺzal som sa na štadión v Banskej Bystrici "Štiavničky", povzbudzoval celý štadión. Asi o to mu išlo, aby som aj ja zažil chvíľu slávy.
Predtým ma však vyskúšal. Spolu sme mali náročný tréning z Malina Brda na Donovaly, išiel zobrať dcéram Zuzke a Ľubke lyže aj na ne myslel.
Zapadol som do hlbokého záveja, ako mi pomáhal vyprostiť, Ivanovi na lyži jedna špica praskla. Ivan zobral všetky pásky z bambusových palíc, mäkký vosk, opravil si špicu s ktorou prišiel až na Donovaly. cestou nás posilnil obed v Chate na Smrekovici, ktorú kedysi staval môj svokor Jožko Lukáč z Liskovej. Z Donovalov sme chceli ísť autobusom, no žiaden nešiel. Zišli sme až do Osady a až tam sme stopli autobus, keď nám zastavili hokejisti z Mikuláša a tí nás zobrali solidárne až do Ružomberka na stanicu.
Ivan behal aj maratón, ale to som sa prekvapene dozvedel takto. Časopriestor nechal priestor spolužiakovi Kolajovi, ktorý sa jedného dňa rozhodol, že ide behať maratón. Presviedčal ma dlho, aby som to skúsil. Stačili mi však 3km. Ďalej som nešiel. Vedel som, že Kolaj to nevzdal a tak som ho na Košický maratón 1981 prišiel povzbudiť. Ako bežali okolo mňa, smiali sa na mňa dvaja maratónci, Kolaj a Ivan Polák.
Prešli roky a Ivan sa u mňa v Martine zastavil a prejavil záujem ešte raz vidieť, kde začínal v Jasenskej doline v chate Lysec. Bola v rekonštrukcii, nikto ju neprevádzkoval. Bol sklamaný, ako starý chatár, čo vie že pocestný si zaslúži guláš, čerstvé rožky a pivo. Dlho prevádzkoval chatu na Kráľovej studni vo Veľkej Fatre. Bol tam vtedy aj s mladou rodinou, dvoma dcérami.
Na pohreb mu prišla veľká partia starých aj mladých horolezcov. S rovesníkom Ferom Kemkom sme spomínali aj na výškové práce, kde výška nerozhodovala, ale rozum vždy. Ako dôchodca si robil srandu, "štipko" prišlo a mohlo sa do klubu. Učaroval mu aj paragliding, mne hovoril ako mu bolo dobre, keď v Maroku lietal celý deň nad príbojom. V Paraalpin klube mu Igor Gajan zahral "Tears in Heaven-Slzy v nebi" od Erica Claptona.
R.I.P. Ivan.
