Je to skutočne tak? Je tu generácia zhumpľovaných žien bežným životom? Článok napísala žena. Vážim si, že sa vyjadrila. Predpokladám, že hovorila za seba. Pozorovanie života z materiálneho dostatku, dokonca, akosi z kokpitu auta, často je to "tereniak, ktorý prekoná skoro všetky prekážky", je skoro ako ilúzia, že sedíte v kine a okolo vás to všetko ide samo. Niekto pustil film života, niekto sa stará o premietačku, kvalitu vzduchu v kine, niekto uprace rozhádzané pukance a zotrie z podlahy porozlievanú Coca-colu. Niekto ju nazve zlatokopkou, niekto len milenkou a niekto závidí mužovi, čo sa stará o slávnu Divu, ktorej piesne a hlas znie stále v rádiu, televízii, každé Vianoce, na ktoré sa už dosť dlho pamätám. Som trochu prekvapený, keď ju spovedajú v "Talk show", jej otvorenosťou priznania, jej krehkým stavom, keď sa doslova vyzúva, vystavuje, svedčí, dáva najavo, prezrádza, odhaľuje svoju krehkosť stavu popularity pred kamerou, pred divákmi, ktorí potrebujú mať každý deň program, jedno aký, ale musí sa striedať zábava, kabaret, cirkus, estráda, divadlo, karneval, paráda, atrakcia, jedno aký bulvár, len nech to ide spolu s reklamou do vašej mysli, peňaženky, nech je obrat. Kde je človek? Žije vôbec, nie je to len sen...
Žena je nositeľkou rodiny, muž by z nej nemal robiť "zelenú vdovu". Muž si musí uvedomiť, že musí vydržať veľa a zniesť všetko, aby udržal Rodinu. Dostatok, blahobyt, ktorý tu niekto už zažíva, ešte neznamená všetko vedieť o rodine a deťoch, vzťahoch medzi mužom a ženou, o láske, o spoločnosti. Malo by sa to učiť po celú dobu povinného vzdelávania. Verím novej generácii, má na to, aby si nehovorila zhumpľovaná, žiadna žena.
