Život sa zmenil, ale je tu nádej.

Keď bolo pokrokom, mať doma žiarovku, keď ju väčšina nemala, keď stačilo vystúpiť na piedestál a zakričať, že takto to bude najlepšie, väčšina uverila. Každý mal po ruke nejaký kameň, ktorý dav hodil. Rýchlo sa zosypal systém. Uniforma a uniformita sa stala národným symbolom. Fungovalo to, keď bolo kde brať, keď boli pivnice plné vína, keď žili ľudia, čo to vedeli robiť. Dalo sa, aj keď Tuzexov bolo menej, ale boli na očiach a túžba sa dala premeniť na cieľ.Niekto zaštrngal kľúčmi, niekto si prestal obliekať stále ten istý kabát a niekto, nie každý sa rozhodol žiť podľa svojho gusta.Máme tu tuzexový život v Auparkoch, začíname sa starať konečne aj o Odpady, ľudia sa prestávajú naháňať, zástupy na nedostatok už prakticky neexistujú.Stále však existuje krádež, lúpež, vražda, teror, dezilúzia, droga, úpadok osobnosti, samovražda, vydieranie, púšťanie žilou na akýkoľvek spôsob. Človek človeku neprestáva byť vlkom, aj v čase dostatku. Čo sa to deje!?Zvoní telefón. Kde ste? Sme v Auparku. Čo robíte? Sedíme na lavičke, odpočívame. Písal som pohľadnicu, dva riadky, už mi to nejde hovorí pomaly 86 ročný muž, ktorému doktor zakázal ísť do záhrady, aby sa mu nedvihol tlak. Nesmie sa zohnúť. Musí vydržať tri týždne po ambulantnej rýchlej operácii šedého zákalu. Rozhodol sa, že nemôže ani ďaleko cestovať, aby sa ako každý rok stretol s pár spolužiakmi, čo ešte žijú a dýchajú tento život.Nevedel som nájsť cestu, všetko zarastené, žiadne orientačné tabule. Koho sa opýtam. Vidím malého 9 ročného chlapca, bicykluje sa. Pýtam sa ho na cestu. Odpovedá mi jasným stručným a zrozumiteľným a neskutočne kľudným hlasom, dokonca pridá aj alternatívu smeru, po slovensky bez prízvukov. Premýšľam, že tento chlapec má dobrého učiteľa, rodinu, matku a otca čo sa mu venujú. Dáva mi nádej, že to bude stále dobré, že z neho vyrastie Dobrý človek.