Prečo ochrana prírody a klímy vzbudzuje toľko konfliktov? To bola úvodná otázka môjho zamyslenia na tému Hodnotové konflikty a vzťah k prírode, na fantastickej konferencii Kroky vpred, kde sa stretli odborníčky a experti na environmentálne vzdelávanie z karpatského regiónu.
No, lebo otázky spojené so vzťahom k prírode nabúravajú „pravdy“ o našej identite. Spochybňujú, čo nás učili v materskej škôlke. Tu je 5 príkladov hodnotových konfliktov spojených s prírodou:
1. Rozum či viera? Naša kultúra je postavená na uctievaní rozumu. Je však dokázané, že viac poznania a informácií nás nerobí lepšími ľuďmi. Možno nastáva doba návratu k viere, k láske, k emóciám, ktorým opäť vrátime vážnosť. Nestačí kriticky myslieť a všetko spochybňovať, treba začať veriť, že sa dá žiť inak a lepšie.
2. Konať či nekonať? Sme posadnutí aktivitou. Nečinnosť je vnímaná ako negatívum, ako slabosť. Na druhej strane sa ukazuje, že spomalenie, alebo dokonca ničnerobenie môže byť pre prírodu a klímu niekedy užitočnejšie, než horúčkovitý beh do slepej uličky. Príkladom je bezzásahový manažment prírody.
3. Kontrola či pokora? Bojíme sa medveďa nie preto, že je objektívne väčšou hrozbou než rozbehnuté auto v meste. Bojíme sa toho, že nad divou šelmou nemáme kontrolu. Nemá volant ani riadiacu páku. Vychovali nás vo vedomí, že sme pán tvorstva. Pokora voči prírode, jej nepoznaným zákonitostiam, či len „mágii“ jej fungovania je nám cudzia.
4. Produkcia či starostlivosť? Úctu majú tie aktivity, ktoré niečo vytvárajú, ktoré spĺňajú „indikátory“, ktoré zvyšujú HDP. Opatera starých, chorých, učenie detí, starostlivosť o opustené zvieratá takéto parametre nemá. Covid nám ukázal, ktoré povolania skutočne potrebujeme (kritická infraštruktúra), napriek tomu si ich finančne ani morálne nevážime.
5. Súťaž či spolupráca? Náš vzdelávací systém, riadenie inštitúcií aj výchova sú presýtené súťažou. Hýbeme sa od olympiády k olympiáde, ktoré produkujú množstvo porazených. Vždy je niekto lepší. Komplexné problémy súčasnosti a budúcnosti ale vyžadujú spoluprácu naprieč odbormi, sektormi, generáciami, vzdelanostnými vrstvami... S prírodou tiež v súťaži prehrávame. Čo tak začať spolupracovať?
Život v tekutom svete, ako ho opísal Zygmunt Bauman, kde sa všetko neustále mení, vyžaduje schopnosť neustále si klásť otázky, skúšať rôzne modely, opravovať chyby, testovať, a opäť skúšať. Potrebujeme slobodu pomýliť sa, ale aj istotu, že keď to pokašleme, nie sme v tom každý sám a každá sama. Megalomanské riešenia nás nezachránia. Čas „veľkých“ egocentrických mužov, ktorí mali spasiť svet, sa chýli ku koncu. Treba byť pripravení.
Pri vzdelávaní v 21. storočí musíme ustáť situáciu, že nepoznáme správne odpovede. Že možno ani neexistujú. Že cesta je cieľ. Bola to skvelá konferencia.
