Štadión pôsobí zvonku pekne, okolitý areál tiež. Hneď ma premkol príjemný pocit, že táto časť Bratislavy napokon dorazila do 21. storočia. Ďalšiu radosť prežívam pri pohľade na turnikety, žiadne tlačenice, žiadna nervozita, priepustnosť jednotlivých vchodov vysoká (to som ešte bol v domnení vypredaného štadióna), veľa ochrankárov, ktorí rýchlo prešacujú každého, dokonca je medzi nimi aj žena. Vytriezvenie prichádza vzápätí: zákaz fotoaparátov a kamier (ak by ste si náhodou neboli istí, tak ako ja, ochrankár pri turnikete to na vás ešte zrúkne, až máte zaľahnuté v ušiach) je asi to najhoršie čo som mohol zažiť. Fanúšikovia, najmä deti, sa chcú odfotiť s Goolym, vyhľadávajú ho, objímajú...a rodičia tasia mobil, ktorý urobí temnú zašumenú fotografiu...takéto spomienky na MS na Slovensku si odnesú ľudia z celej Europy. Gratulujem organizátorom, asi si myslia, že svojim drahým fotoaparátom budem mlátiť fanúšikov Rakúska alebo ho v ošiali po hattricku Demitru do siete Ruska hodím na klzisko.
Prichádzame sa usadiť - a ďalšia rana do srdca nadšeného slovenského fanúšika vyššieho ako 180 cm. Rad, v ktorom sme sedeli nemá žiaden priestor na nohy. V prvej chvíli nadávame, neskôr sme sa už ale nejako poskrúcali a tento nedostatok nevnímali (už sme nadávali len na výkony hokejistov). Faktom ale je, že takéto stiesnené sú len niektoré sedadlá v niektorých radoch, aspoň tak sa mi to zdalo. Ja som mal zrovna tú smolu, že som sedel v nešťastnom rade, na nešťastnom mieste - rovno v zákrute. Rady nadomnou aj podomnou mali pred sebou to príslovečné „letisko".
Stiesnenosť ale nie je jediný nedostatok hľadiska. Nepríjemne ma prekvapilo, že inak kompaktne pôsobiace hľadisko (žiadne poschodia, oddelené tribúny) je rozdelené na dve polovice. Máte listok do dolných sektorov? Tak čušte a seďte dole. Žiadna možnosť ísť si skúsiť výhľad vyššie/nižšie pri poloprázdnom hľadisku, nedá sa, naši milí stavitelia nám tam postavili plot. A keď už kritizujeme hľadisko, nedá sa nespomenúť malá kapacita. Naozaj, štadión pôsobí útulne, moderne, ale - malo. Kocka, ktorá visí pod stropom je až nebezpečne blízko ľadu. Pri pohľade dole, kedy v periférnom videní človek nezasiahne strop, máte pocit, akoby ste boli na zápase NHL, pohľad len trochu vyššie do hľadiska vás vráti do reality. Taká zvláštna kombinácia slovenskej typickej malosti a modernosti. Aspoň že nám pod stropom visí ultramoderný pás s chodiacou reklamou a klasická kocka, ktorá je tiež sama o sebe zvláštna - jednotlivé (len) 4 obrazovky nemajú okraje, takže pre diváka sediaceho v rohoch klziska sa zlievajú 2 obrazy do jedného. Ale po chvíľke si človek zvykne na všetko, aj na podivuhodnú slovenskú kocku.
Ďalšia vec je teplota. Na štadióne bolo pomerne teplo (a to som sedeli na strane, na ktorú nepražilo slnko); myslím si, že keď je to raz zimný štadión, má v ňom byť zima. Ale taká kultúrna zima, okolo 15 stupňov, povedzme. Aby sa tam človek preháňal v tričku a ešte zažíval subjektívny pocit tepla, to nie je v poriadku. Cez prestávky som sa bol pozrieť aj dole na ľad a videl som, ako veľmi ťažko namŕzal po odchode rolby. V čase, kedy pred začiatkom tretiny na ľad vstupujú rozhodcovia (a Gooly), je na ňom ešte súvislá vrstva vody. Keď prichádzajú hráči, čo bývajú asi 2 minúty pred vhadzovaním, zostávajú na ľade sporadické mláčky. Hneď vieme hlavný dôvod prípadného slovenskeho neúspechu.
Inak cez prestávku človek veľa možností na strávenie času nemá. Očakával som vonku na chodbách veľa stánkov s rôznym „hokejovofanúšikovským" tovarom, jedlom, nejaké možnosti na zábavu najmä pre mladších fanúšikov, strieľanie na bránu, súťaže... asi som očakával veľa. Taký fanúšikovský ministánok s predraženým sortimentom sme na našom poschodí napočítali až jeden, predajní s občerstvením bolo viac (= 2, ak si dobre pamätám), ale s o to väčším návalom ľudí. Jediné pozitívum je, že ochrankári nikoho s mastnými klobásami a nápojmi nevpúšťali do hľadiska. Moje uspokojenie z toho, že nový a napriek všetkému pekný štadión sa vďaka týmto zákazom udrží dlhodobo v čistom a kultúrnom stave je zmrazené správaním sa niektorých detských fanúšikov, pod dozorom starostlivých oteckov - skákanie so špinavými topánkami po nových čalúnených sedadlách, zanechávajúc tak stopy a špinu všade, je asi u nich doma normou. Takže som výchovný dohovor musel urobiť ja. Len či už nie je neskoro.
Napriek všetkým neduhom hodnotím štadión celkovo pozitívne. Najmä preto, že tu konečne v hlavnom meste nejaký reprezentatívny hokejový stánok je. Veľká väčšina spomenutých nedostatkov sa dá ľahko odstrániť, niečo málo doplniť a niečo málo zmeniť, aby aj náročný a kritický slovenský fanúšik mohol hokej prežívať na svetovej úrovni.
