Aby všetko toto bolo možné, sú vraj splnené mnohé neuveriteľné náhody (a ak by splnené neboli, vesmír by sa zmenil na nudnú beztvarú rozpínajúcu sa prázdnotu). Tieto náhody vedú niektorých ľudí dokonca k záveru, že fyzikálne parametre ktosi, nejaká vyššia inteligencia, nastavil tak, aby vesmír bol práve taký krásny, aký je.
Aké sú tie fantastické náhody (alebo pootočenia gombíkom), ktorým vďačíme za existenciu? Vymenovať všetky sa asi ani nedá, je to v podstate súbor všetkých fyzikálnych zákonov a konštánt a okrem nich ešte niekoľko pozoruhodných javov a vlastností vesmíru. Väčšinou ide o rôzne pomery hmotností elementárnych častíc, ktorých zmena by spôsobila absolútnu nemožnosť existencie nás samých alebo aspoň hmoty v jej bohatej forme, ako ju vidíme okolo seba. Protóny by sa rozpadali na žiarenie rýchlejšie ako by mohli sformovať atómy, atómy by si elektróny držali príliš slabo, alebo ak chcete príliš silno, než koľko je treba na existenciu "dokonale vyladeného" vesmíru, hviezdy by neprodukovali energiu pokojne miliardy rokov, ale by explodovali už behom par storočí čí minút.... A tak ďalej. Stačí si len vybrať.
Zo všetkých týchto javov mi najviac utkvel v pamäti príbeh, ktorým Fred Hoyle začal budovať teóriu hviezdnej nukleosyntézy prvkov ťažších ako hélium v 50-tych rokoch 20. storočia. Vznik ťažších prvkov totiž dlhé roky vyzeral ako nemožný. Potrebný medzistupeň medzi stabilným héliom 4 a hľadaným uhlíkom 12 bolo iba mimoriadne nestabilné berýlium 8. Toto jadro vzniká syntézou dvoch alfa častíc (He 4) a rozpadá sa tak rýchlo, že je úplne vylúčené, aby v tomto čase stihlo pohltiť ďalšiu alfa časticu a usadilo sa v stabilnom stave C 12. Fred Hoyle tu aplikoval antropický princíp a z objektívneho faktu našej existencie odvodil, že akési riešenie v jadrovej fyzike existovať musí. Nakoniec ho našiel. Cestou z pasce mala podľa neho byť existencia takého vzbudeného stavu jadra C 12, ktoré presne zodpovedá súčtu jadra berýlia 8 a hélia 4. Syntéza hľadaného uhlíka by tak prebiehala vďaka vzájomnej rezonancii s nenulovou pravdepodobnosťou. Pravdepodobnosť je to síce stále veľmi veľmi malá, ale aj taká nám stačí - cesta k ťažším prvkom vo vesmíre, ku kamenným planétam a životu by bola otvorená. Presne to sa po Hoylovom nástojení experimentálne potvrdilo. Jadro uhlíka naozaj má jeden vzbudený stav presne tej energie (o 7,65MeV vyššou od základného stavu), akú spočítal Hoyle a vďaka tejto zhode okolností môže byť uhlík a všetky ďalšie kovy vo hviezdach produkovaný. Celkom ľahko si môžeme predstaviť, že by táto náhoda nenastala - žiadna hmota ťažšia ako hélium by neexistovala, čiže ani kamenné planéty, ani ľudia. Aspoň tak sa to zvykne interpretovať.
3-alfa proces (alebo Salpeterova reakcia) prebieha len vďaka existencii takého vzbudeného stavu jadra uhlíka, ktorý je zhodou náhod súčtom hmotností jadier hélia 4 a berýlia 8.
http://aether.lbl.gov/www/tour/elements/stellar/3alpha.html
Naozaj, u ľudí - mňa nevynímajúc - musia tieto fakty a súvislosti zanechať hlboký dojem, najmä ak ich počujú prvýkrát. Až tak hlboký, že ich ľahko a rýchlo zvedie k neopodstatneným záverom o nutnosti existencie nejakej inteligencie, ktorá kozmos projektovala (veď akoby to bolo, keby nemal byť vesmír stvorený len a len pre našu najpodstatnejšiu existenciu - tu už mňa vynímajúc). Nie sú to pritom len nevzdelaní ľudia, aj mnohí vedci, fyzici sa k tejto problematike vyjadrujú spôsobom, že ich to minimálne udivuje alebo nadchýna, ako málo stačilo a vesmír by skončil nudnou katastrofou.
Problémom týchto krátkozrakých a narýchlo robených záverov sú nedomyslené súvislosti. Zrejme nikto z tých, čo obľubujú ľahké a jasné odpovede na náročné otázky sa nezamyslel nad tým, akoby celý komplexný vesmír vyzeral pri nesplnení jednej z našich skvelých náhod. Do akého štádia by dospel, aké formy hmoty napokon vytvoril. Súhlasím s tým, že vesmír bez hmoty by toho asi veľa neukázal (to je tá baryónová asymetria). Zvyšné skvelé náhody už také skvelé v novom svetle byť nemusia. Zoberme si našu zázračnú produkciu uhlíka. Naozaj si môžeme byť istý tým, že by si vesmír pri mierne pozmenených fyzikálnych vlastnostiach nenašiel cestičku k produkcii ťažších atómov? Určite nie. V konečnom dôsledku to ani v našom kozme nebolo predurčené dopredu, aj náš vesmír si tú svoju cestu "musel nájsť". A ak by spomenutá rezonancia a excitovaný stav uhlíka neexistoval, vo vesmíre plnom hviezd zložených iba z ľahkých atómov by mohli ľahko prebehnúť makroskopické alebo mikroskopické procesy, ktoré sa v našej realite odohrať nemohli, pretože uhlík sa už produkuje spôsobom, ktorý sme opísali. A v tomto hypotetickom vesmíre, kde by sa napokon hviezdam podarilo tvoriť ťažké atómy inou cestou, ale inak by bol našou dokonalou kópiou, by napokon mohli vzniknúť inteligentné bytosti, robiace krátkozraké závery o tom, aké je skvelé, že medzi berýliom, héliom a uhlíkom žiadna rezonancia nie je...
Keď sa na vesmír pozrieme z druhej strany, už nepôsobí tak vznešene, tak dokonale. V našom vesmíre existuje prirodzenou cestou len 92 prvkov. Čo keby sme ho porovnali s možnosťami vesmíru,ktorý svojej hmote dovoľuje prirodzenými procesmi produkovať 150, 300 alebo tisíc stabilných prvkov? A čo vesmír, kde nie je len jeden prvok taký vhodný pre tvorbu komplexných molekúl ale hneď 5? Nebol by taký vesmír aspoň teoreticky omnoho bohatší na formy? Možno nie, ale možno aj áno. Možno by život v ňom nebol taký vzácny ako zatiaľ vyzerá v tom našom. Možno by v ňom hviezdy žili na omnoho širšej časovej škále a dovolili by tak vzniknúť niečomu ešte kvalitatívne vyššiemu ako je náš život, hoci to sú už číre špekulácie.
Je pochopiteľné, že my, ľudia, sme dokonale prispôsobení životu v takom súbore fyzikálnych zákonov, aké nachádzame vo vlastnej domovine a ich čo i len drobná zmena by nás zabila, resp. by nám neumožnila vznik. Nie je ale pochopiteľné, ak z tohto zrejmého faktu robíme antropocentrické závery o dokonalom vesmíre, keď nemáme ani šajnu o tom, k čomu by vesmír dospel pri inej sústave dokonale natočených gombíkov.
