V astronómii sa už vyšestoročia traduje príbeh, ktorý našu tému ilustruje dokonale. V roku 1835mal filozof Comte vysloviť myšlienku, že chemické zloženie hviezd je príkladproblému, ktorý ľudstvo nikdy nevyrieši. Tento výrok som počul toľkokrát, ažzačínam pochybovať , či je pravdivý (pôvodný text som totiž nikdynevidel). Možné to však je, hoci v čase jeho vyslovenia ešte nepretiekloveľa vody v Dunaji od dôb, kedy si ľudia uvedomili, že objekty na nebi niesú zložené z nejakej nadprirodzenej substancie, ale z tej istejmatérie, akú vidíme tu na Zemi. Zhodou okolností už pár rokov po Comtovomsebavedomom vyhlásení astronómi určovali chemické zloženie hviezdnych atmosfér(a tým pádom aj hviezd samých) s väčšou presnosťou ako zloženie zemskejkôry. Bolo to možné vďaka Fraunhoferovmu objavu spektrálnych čiar v slnečnom svetle. A tiež vďaka neskoršiemu pochopeniu, že každýprvok alebo molekula vytvára svoju jedinečnú sústavu čiar - pri daných vlnovýchdĺžkach. Každá látka tak môže byť ľahko v spektre identifikovateľná, ajz opačného konca vesmíru. Stačí len, aby svietila dostatočne silno, abysme z nej získali spektrum dostatočného rozlíšenia. V čase objavuspektrálnych čiar ešte nebolo jasné, prečo tam sú a čo znamenajú. Tentofenomén bol nepochopený, ale to nebránilo jeho využitiu v poznávaní chemickéhozloženia hviezd. Vysvetlenie bolo podané až o polstoročie neskôr,rozpracovaním kvantovomechanického modelu atómu , z ktorého priamovyplývala nutnosť čiar v spektre. Atómy vďaka úplne najfundamentálnejšímzákonom, aké ovládajú tento vesmír, vyžarujú a pohlcujú svetlo len naurčitých vlnových dĺžkach, zanechajúc tak v spektre charakteristickéčiary. Nebyť toho, dodnes by mal pán Comte pravdu a ani by tak skorok zmene v poznaní nedošlo. Možno až v súčasnosti,v kozmickom veku, kedy by sa dalo zrealizovať priame odchytenie vzoriekslnečného vetra, niekedy v čase po veľkých slnečných erupciách. Vzorky by sa naZemi podrobili fyzikálnym a chemickým analýzam a stanovili by sachemické pomery. Stále by sme však nemali istotu, že aj zvyšné hviezdy súrovnakého zloženia ako Slnko, a naše astrofyzikálne znalosti by ustrnulihneď v počiatkoch výskumu. Museli by sme sa uspokojiť len s dohadmia modelmi a nikdy by sme naše znalosti hviezdneho zloženiaa vývoja nedotiahli tam, kde sú dnes. A keďže hviezdy tvoria naprostúväčšinu viditeľnej svietiacej látky vesmíru, nebolo by to veru radostnékonštatovanie.
Vďaka spektrálnym čiaram námvesmír odhaľuje ešte jednu svoju črtu. Je to je ho súčasné búrlivé priestorovérozpínanie. Vplyvom Dopplerovho efektu sa totiž spektrálne čiary posúvajúoproti nehybnému etalónu buď k modrému alebo červenému koncu spektra.A to tým viac, čím väčšou rýchlosťou sa pozorovaný objekt pohybuje.Pozorovania spektier blízkych hviezd odhalili celkom náhodné pohyby,približovanie aj vzďaľovanie sa od Slnka rýchlosťou rádovo jednotky až desiatkykm/s. Rovnako aj pozorovanie blízkych galaxií v Miestnej skupinea dokonca aj v Miestnej superkope galaxií. Niektoré sa približujú,iné vzďaľujú od našej rodnej Galaxie, pravda, tu už s rádovo vyššími rýchlosťami.Ale pozorovania vzdialenejších objektov, takých, ktoré nie sú na našu skupinuani superkopu gravitačne viazané, odhalili systematický posun čiark červenému koncu spektra - dokonca s jednoduchou závislosťou, čím jepozorovaná galaxia ďalej, tým má červený posuv väčší. To prakticky znamenaloobjav všeobecnej expanzie vesmíru. Len nedávno bola táto predstava upresnená.Dva tímy astronómov naraz zistili systematicky nižšiu jasnosť vzdialenýchsupernov, než akú predpovedá jednoduchá teória konštantnej alebo spomaľujúcejsa expanzie. To bol objav zrýchľujúcej sa expanzie kozmu minimálne po dobupolovice jeho dnešnej existencie. Celý príbeh o tom, ako k tomuto fascinujúcemu objavu na hraniciach vtedajšej techniky došlo, pútavo opísal vo svojej knihe Extravagant universe šéf jedného z tímov, Robert Kirshner. Každý zainteresovaný vie, že bez dôkladnejanalýzy spektier týchto supernov, by sme k tomuto objavu nikdy nedošli.A to nielen pre skúmanie ich radiálnych rýchlostí, ale aj pre ich presnúidentifikáciu. Nie všetky supernovy sú totiž vhodné na takéto merania, nievšetky sa dajú použiť ako štandardné svietidlá stanovujúce kozmologickévzdialenosti. A nájsť medzi nimi tie pravé sa dá práve vďaka - kto by tobol povedal - dôkladnému poznaniu ich spektier a úspešnému modelovaniuhviezdneho vývoja vo fáze pred výbuchom.
Posun spektrálnych čiar vplyvom radálneho pohybu prezrádza pohyb nebeských objektov spolu s možnosťou zmerať túto rýchlosť v bežných jednotkách.
(http://snews.bnl.gov/popsci/spectroscope.html)
Taký jednoduchý princíp, ktorýstanovuje pravidlá hry na atomárnej a subatomárnej úrovni nám významnoumierou pomohol spoznať toľko podstatných informácií o kozme, jeho zložení,procesoch a dynamike a o našom mieste v ňom, až je to na neuverenie.Úvahy v zmysle čo by bolo, keby je čosi inak, spravidla nikam nevedú, alepredstava, žeby sme dodnes nepoznali (spektrálne čiary by napríklad nedokázalijednoznačne identifikovať konkrétne látky a Dopplerov jav by boleliminovaný nejakým protichodným procesom) chemické zloženie hviezd a aninijakým spôsobom nespozorovali expanziu vesmíru nemôže nechať nikoho soskutočným záujmom o prírodu chladným. Aká by bola naša veda, našafilozofia a naša frustrácia z nespoznateľného a nepochopiteľnéhokozmu? Čo všetko by bolo inak? V tejto súvislosti nezaškodí pripomenúť ajjeden dôsledok zrýchľujúcej sa expanzie kozmu. V istom časovom bodev budúcnosti, keď povahu vesmíru úplne ovládne tmavá energia, by nám malivšetky vzďaľujúce sa objekty zmiznúť z dohľadu. Ich červený posuv narastiedo takých vysokých hodnôt, teoreticky do nekonečna, že nebudú praktickypozorovateľné. Čo to bude znamenať pre budúcich pozorovateľov, ak vôbec nejakíbudú? Nič horšie ako to, že sa nikdy experimentálne nebudú môcť presvedčiťo expanzii kozmu. Všetko čo budú môcť vidieť, bude za hrsť galaxiív tesnom susedstve a potom už len nedozerná tma. Aké kozmologickéteórie vyvinú? K akým výsledkom dospejú? Možno ich Einstein aj prídes teóriou expandujúceho vesmíru, ale nikdy ju nebude môcť oprieťo pozorovanie, a preto sa sotva presadí. Dodá si do nej svojukozmologickú konštantu, ktorá odsúdi vesmír na večný stacionárny stav. Správnapredstava, že vesmír expanduje, a to tak dlho a tak rýchlo, že jednoduchovšetko čo by sa dalo pozorovať už odletelo za hranice pozorovateľného vesmíru,zostane naveky zakliata. Potenciálny model expandujúceho vesmíru zostane len jednouexcentrickou špekuláciou. O to väčší dôvod máme radovať sa, že žijemev dnešnom vesmíre, ktorý nám svoju skutočnú podstatu dočasne ochotneprezrádza. Netreba pritom zabúdať, že z našej pozície v Galaxiinemáme dokonalý výhľad na všetky strany - sme obmedzení medzihviezdnym plynoma prachom, ktorý sa sústreďuje predovšetkým v rovine Galaxie. Každýastronóm amatér vie, že keď chce pozorovať galaxie, ideálna doba je na jar,kedy sa na severnej pologuli šplhajú do najvyšších výšok súhvezdia Panna, Leva Vlasy Bereniky. Tieto konštelácie sú prepchaté galaxiami, omnoho viacnež inde na oblohe, a to len preto, že sa v týchto smeroch pozerámekolmo na rovinu Galaxie, preč od jej cloniaceho prachu. Čo všetko sa vo vesmíreodohráva a nevieme o tom, len preto, že naša galaxia má práve tútopriestorovú polohu a nie inú? Možno nič kvalitatívne odlišné, ako to, čouž poznáme, ale človek nikdy nevie. Veď kvoli tomuto prachu vôbec nevidíme viac ako polovicu vonkajšieho vesmíru...
Supernova z roku 1994 v cudzej galaxii NGC 4526. Dôsledným meraním jasnosti a červeného posuvu u týchto kataklizmatických objektov (pravda, v skutočnosti u omnoho viac vzdialených galaxií, táto je pomerne blízko) bola objavená zrýchlená expanzia vesmíru.
Keď už uvažujeme o kozmev jeho najširších rozmeroch, nemožno obísť problematiku tmavej hmotya tmavej energie, čo sú fenomény modernej doby, súčasnej kozmológie. Hociprejavy tmavej hmoty prvýkrát pozoroval Fritz Zwicky už v tridsiatychrokoch 20. storočia a tmavú energiu teoreticky stvoril Einstein dokoncaešte pred ním, až v súčasnosti sme tieto výtvory jednoznačne zasadili dorámca celého vesmíru, aby sme s úžasom zistili, že hmota, ktorú vidíme,z ktorej sami sme a prostredníctvom ktorej chceme pochopiť vesmír,tvorí len 4% celkovej energie vesmíru. Keď sa na to pozrieme z opačnejstrany, musíme sa skloniť pred ľudským umom, že dokázal tieto takmer dokonaleskryté javy v kozme objaviť.
Späť na Zem
Nato, abysme sa udivovali, koľko toho môžeme o svete okolo nás zistiť, vôbecnemusíme cestovať milióny svetelných rokov po celom známom vesmíre. Aj keď lenmyšlienkovo. Aj tu dole na Zemi sa nám dejú pred očami doslova zázraky. Aké by boli dnes naše predstavyo veku a časovom vývoji Zeme, nebyť napríklad pozoruhodnejvlastnosti niektorých rádioaktívnych prvkov uväznených v hornináchodmeriavať čas? A to nie hocijako. K dispozícii máme hotový arzenálrôznych rádioaktívnych hornín, jedni sú vhodné na meranie s vysokoupresnosťou, ale len niekoľko tisícročí do minulosti, iné nám pomáhajú datovaťvznik hornín v čase, kedy Zem mala len malý zlomok dnešného veku. Stačí silen vybrať. A opäť môžeme byť vďační len a len pomerom vnútri atómov,ktoré vytvárajú predpoklady na síce náhodný, ale štatisticky veľmi presnedeterminovaný rozpad atómových jadier s plynúcim časom. Určiť potom vektakejto horniny je hračka. Nie je to úžasné?
Zem ako planéta by nebola ničímvýnimočná vo vesmíre plnom podobných planét, keby na svojich pleciach nezrodilarozsiahlu biosféru pozostávajúcu z miliónov živočíšnych a rastlinnýchdruhov. A to je len vrchol ľadovca. Zem bola totiž počas svojej históriedomovom nespočítateľného množstva druhov, z ktorých dnešný stavpredstavuje iba nepatrný zlomok celkového obrazu. Väčšina živého sveta dodnesvyhynula. A ako potom o týchto vymretých druhoch vieme? Ako je možné,že sa nám podarilo zistiť, že biologické druhy nie sú nemenné a večné, alepodliehajú zmenám, vznikajú a po istom čase nevyhnutne zanikajú, prípadnesa menia na iné? Ako už iste každý tuší, je to vďaka fosílnemu záznamuv horninách. Predstavme si, aké by boli naše vedomosti o biosfére,keby sa pevné časti organizmov nedokázali zachovať vo forme skamenelín. Videliby sme iba dnešný, okamžitý stav života na Zemi. Myšlienka prírodného výberua evolúcie by zrejme niekoho napadla, veď nakoniec ani Darwin nevychádzal(len) z pozorovania fosílií. To, na čom založil svoju teóriu bolospozorovanie dokonalých prispôsobení organizmov, ich podobnosť a geografickérozšírenie. Ale, podobne ako pri expandujúcom vesmíre, evolučná teória byzostala prakticky bez dôkazov. Zostala by naozaj len teóriou, minimálne dodoby výraznejšieho pokroku génového inžinierstva, rozpoznania zákonovdedičnosti, molekuly DNA a jej vlastností a podobne. Ale ani na tomtopoli by sme sa nikdy nepresvedčili o tom, že sa organizmy naozaj vyvíjaliod jednoduchých k zložitejším, stále sa prispôsobovali až nakoniecvyústili, po takmer nekonečnej sérii rôznych náhodných zmien, do dnešnéhostavu, ktorý my vidíme ako momentku úžasne dlhého príbehu od počiatkov tejtoplanéty. Ba čo viac, aj keď by mnohí odborníci jednoducho verili vo vývojorganizmov a odmietali by v takomto hypotetickom prípade pomernesilnú pozíciu kreacionistických rozprávok, nevedeli by o tomto vývojipovedať nič viac, než to, že bol. Narozdiel od tejto pesimistickej predstavy,my dnes vďaka fosíliám vieme pomerne presne rekonštruovať dejiny biosféry naplanéte Zem. Zistili sme, že makroskopický život sa rozvinul už pred približne600 miliónmi rokov (kambrická explózia), nasledovalo obdobie prvohôr so slávnyma typickým predstaviteľom vtedajšej fauny - trilobitom, veľké vymieraniev perme a nástup strašných jašterov, ktorí panovali celé obdobiedruhohôr, ich rýchly koniec spôsobený globálnou katastrofou, prechod dotreťohôr, kedy sa stále viac presadzovali cicavce a víťazili na skorovšetkých frontoch s inými živočíchmi a nakoniec nástup štvrtohôrs prvými predchodcami človeka. O celý tento fascinujúci príbeh by smeprišli, keby podmienky na našej planéte nejakým spôsobom nedovolili konzervovaťmŕtve živočíchy na celé miliardy rokov. V tomto bode je vhodné podotknúť,že fosilizácia kostier živočíchov nie je žiadnym samozrejmým javom a jeskôr šťastím, že sa nám nejaké tie skameneliny vytvorili a zachovali.Počas geologických ér tu žilo omnoho viacej druhov, než dokladajú fosílie. Snajväčšou pravdepodobnosťou je fosílny záznam niečo ako naozaj veľmi riedkovzorkovaný záznam spojitého priebehu a bolo len otázkou náhody, ktorétvory skameneli a ktoré nie. O tých živočíchoch, ktoré nemali tošťastie a nedostali sa do fosílneho záznamu, sa nikdy nič nedozvieme;zmizli z dejín bez zanechania jedinej stopy, pripomínajúc nám, že aj keďzdanlivo vidíme mnoho, omnoho viac nám zostáva naveky skryté.
Bez zvláštnej schopnosti fosilizácie živej hmoty by sme dnes netušili, ako vyzerala biosféra Zeme v dávnej minulosti, či bola iná ako dnešná, a či vôbec nejaká bola. Žiadny takýto pesimistický scenár sa však nekoná, my to vieme pomerne presne.
(http://www.wolfganglindemann.net/html/sij_20.html)
Vo výpočte a opisevýznamných javov, ktoré ľudstvu umožnili posúvať hranice poznania oriadny kus dopredu by sme mohli pokračovať ešte dlho. Odhalenie klimatickýchzmien a rôznych katastrôf v geologických dobách, pohyb kontinentov. Nemožnoobísť rôzne skutočne dômyselné metódy,ktoré ľudia vyvinuli, využijúc fundamentálne vlastnosti vesmíru, aby zmerali vzdialenosti najskôr planét,potom hviezd a nakoniec aj vzdialených galaxií. Či už je to triangulácia,ktorá funguje u planét a blízkych hviezd alebo odhaľovanie objektovpodobnej absolútnej svietivosti alebo rozmerov, ktoré svietia ako míľnikyvesmíru a informujú o svojej vzdialenosti. Pri jednej metóde by som sapredsa len pristavil, lebo jej objav a dopad na kozmológiu stoja za zmienku.Ide o vzťah peróda-svietivosť u istej skupiny premenných hviezd,ktoré sa z historických dôvodov volajú cefeidy. Vzťah objavila HenriettaLeavittová náročným ručným spracovávaním snímok hviezd v Magellanovýchmrakoch. V tých časoch by podceňované ženy totiž nikto nepustil priamok ďalekohľadu, pracovali tu ako ľudské počítače, a to doslova.
Nekonečné hodiny porovnávali snímky z toho istého miesta oblohy a hľadali rozdiely. Mrakysa snímkovali za účelom odhalenia premenných hviezd a stanovenia ichvzdialeností. Objav, aký na základe týchto snímok prišiel, však nikto nečakal. Svedomitopracujúca Henrieta si všimla, že čím jasnejšia je premenná hviezdav týchto oblakoch, tým má dlhšiu periódu. A naopak. Keďže všetkyhviezdy v danej galaxii sú od našej vzdialené približne rovnako, znamenaloto výrazný prielom, bola objavená nová štandardná sviečka na určovanie kozmologickýchvzdialeností. Stačí nájsť v cudzej galaxii cefeidu, zmerať jej periódua vzdialenosť je otázkou vyriešenia rovnice o jednej neznámej.Dokonca nám nahráva aj fakt, že cefeidy sú vo všeobecnosti obrie hviezdy, ktorévidno veľmi dobre. Problém tu však bol: nebol stanovený tzv. nulový bod tohtovzťahu. Inými slovami, vedeli sme kalibrovať vzdialenosti galaxií v pomerek vzdialenosti medzi našou Galaxiou a Magellanovými mrakmi, ale tátovzdialenosť zostávala neistá. Tým pádom aj ostatné vzdialenosti boli zaťaženéznačnou chybou, ktorá v počiatkoch kozmologickej teórie veľkého treskua rozpínania sa kozmu napáchala veľké škody a rozpory. Druhým problémom,trochu technickejším, bolo správne kvantifikovanie tohto vzťahu a tiežzistenie, že cefeidy nie sú jednoliata skupina, ale treba medzi nimi (podobneako u vyššie spomínaných supernov) hľadať vhodných kandidátov a nanich aplikovať správny vzťah. Problém nulového bodu sa kombinovaním rôznychmetód podarilo prekonať; najmä premeriavaním cefeíd v našej Galaxii.Otvorili sa nám dvere na zmeranie blízkeho okolitého vesmíru. Čo je na tomtocelom fascinujúce, je fakt, že metódy na stanovovanie vzdialeností okolitéhokozmu tvoria peknú radu. Tam, kde aplikácia jednej začína zlyhávať, preberáštafetu nová, síce menej presná, ale použiteľná do rádovo väčších vzdialeností.Spomínané cefeidy a ich mimoriadne prekvapujúci vzťah medzi periódoua svietivosťou stoja zhruba v strede, pomohli preklenúť neznalosť vovzdialeností blízkych galaxií. Bez tohto poznatku by sme zostali stáťv nevedomosti. Našu Galaxiu by sme mali zmapovanú a zmeranú pomernepresne, ale skok k inej galaxii by bol veľkou neznámou. Iste, vzdialenosťby sa dala odhadnúť aj inak, ale nie tak presne, ako pomocou cefeíd. Na opačnomkonci našej rady stojí metóda supernov, ktorú sme už spomínali a tiežodhadovanie vzdialeností z červeného posuvu, ktorý je vyvolaný expanzioukozmu, nie vlastnými pohybmi.
Malý Magellanov oblak viditeľný z južnej oblohy, pripomínajúci malú hviezdokopu, v skutočnosti to však je trpasličia galaxia neďaleko tej našej. Hviezdy v ňom prezradii na počiatku 20. storočia nečakaný vzťah medzi periódou svetelných zmien a žiarivosťou a vydláždili tak cestu nečakanému a prevratnému objavu.
Zostávam stáťv nemom úžase nad tým, že sme niekde nenarazili na neprekonateľný problém,ale často úplnou náhodou sme objavili princíp, ktorý zaplnil prázdne miestov poznaní, ako v tomto prípade Henrieta Leavittová. Je to niečoneuveriteľné. Osobne by som skôr očakával kde-tu nejaké ustrnutie na mŕtvombode, zistenie, že aspoň dočasne nevieme nijakým spôsobom zmerať tútoa túto vzdialenosť, pochopiť tento a tento problém. Ale nie, my tovieme. Zistili sme ako. Vždy sme našli spôsob. Samozrejme, nemôžeme si myslieť,že sme už odhalili úplne alebo skoro úplne všetko. To by bolo v podstateporušením koperníkovského princípu. Mohli sme spoznať iba to, čo spoznateľnéje; to, o čom vesmír zanechal nejakú, hoci aj zdanlivo dokonale skrytúzmienku, stopu. Ako príklad môžu poslúžiť už spomínané fosílie - poznáme ibatie vyhynuté živočíchy, ktoré skameneli. Tie zvyšné sú pre nás nedosiahnuteľnouminulosťou a riskujúc osud Augusta Comta predpovedám, že to tak aj navždyzostane. A takisto vesmír určite skrýva mystériá, ktoré buď nikdy aninespozorujeme a ak aj spozorujeme, tak ich príčiny a podstatu nikdyneodhalíme. Napriek tomu je sumár našich úspechov v snahe poznaťa pochopiť neočakávane bohatý. Žebybol naozaj vesmír stvorený pre to, aby bol spoznaný? Niekto to tak chcel,naplánoval? Snáď sám vesmír chce byť spoznaný a pochopený? Ja takétoformulácie, napriek všetkému, odmietam a ešte hlbšie sa skláňam predľudským intelektom, ktorý všetky tieto informácie dokázal vydolovaťz kozmu, ktorý netuší, že ho niekto inteligentný obýva, je mu to jedno,pretože sám nie je ničím iným, len sústavou mŕtvej hmoty. Skláňam sa pred tými ľuďmi,vedcami, ktorí často s vypätím posledných fyzických aj duševných sílzápasili s vesmírom (a sami so sebou), aby z neho dostali túpodstatnú informáciu, ktorú sme hľadali.
Hovorí sa, že taká vec ako obedzadarmo neexistuje. U vesmíru, ktorý nikto nestvoril, nenaplánoval aninepredurčil na to, aby sme ho ľahko spoznali, to platí dvojnásobne. Nič nemámezadarmo, žiadnu informáciu o ňom. Vesmír dostal do vienka po svojomvzniku, zrejme úplnou náhodou, isté fyzikálne vlastnosti, ktoré ovplyvnili celújeho budúcnosť aj naše pole možností ho spoznať. Ak by niekde vonku stál nejaký hypotetický pozorovateľ, musel by žasnúť spolu somnou nad tým, aké všetky poznatky dokázal ľudský mozog získať o vesmíre,ktorý ho tak vo všetkých smeroch presahuje. Je to, akoby nejaká inteligentnácivilizácia pozostávajúca z bytostí žijúcich priemerne 1 sekundu (samotnácivilizácia týchto bytostí by existovala len asi 2 minúty!) zistila presnépodrobnosti o ľuďoch. O tom, že nie sme statické 4-končatinové obludyvyskytujúce sa na jednej planéte (počas celého, jednu sekundu trvajúceho životatotiž taká bytosť akurát zistí, že sme pomerne nudní a nijak sa nemenímeani nehýbeme - akoby sme sa pozerali na fotografiu nás samých), ale že sarodíme, existujeme, rastieme, každý sme trochu iný, konáme rôzne činnostia nakoniec zanikáme. A preskúmali by nás takto dôkladnea perfektne bez toho, žeby sme im my sami zámerne dávali nejaké znamenia.Nie, nám by to bolo úplne jedno, ani by sme o nich nevedeli. V takejpozícii je človek z pohľadu kozmu.
Naozaj, páni Einstein, Eddingtonči Kirshner a mnoho mnoho ďalších astronómov a fyzikov, samozrejme aj dámyako Henrieta Leavittová, ktorá odviedla krkolomnú mravenčiu prácu, klobúk dole.Žiadne ocenenie, žiadna Nobelova cena nikdy nevyváži to, čo ste dali tejtocivilizácii. Pretože poznanie je tánajväčšia hodnota, motivácia, ktorá ženie človeka dopredu a prináša munajväčšiu radosť. A čo môžespôsobovať väčšiu radosť, ako spoznávanie skutočnej podstaty nášhovesmírneho domova?
(pokračovanie 4.2.2009..09:00)
