Druhou stranou je veľkolepýpríbeh života na Zemi. Od jeho vzniku, ktorý sa dnes datuje až do obdobia veľkého bombardovania, ktoré skončilo užpred 3,7 miliardami rokov (dokonca aj hlbšie do minulosti ), až do jeho dnešných bohatých foriem, ktoré sú na Zemi už plných500 miliónov rokov. Minimálne.
To, že život vznikol (alebo možnovznikal?) v takých pekelnýchpodmienkach nám dáva tušiť, že celý proces abiogenézy nebude zrejme až takýnáhodný. Skôr, pri vzniku vhodných podmienok (rozsah teplôt, tlaku, osvetleniavhodnej vlnovej dĺžky, chemické zloženie okolia atď.), pôjde o istú formunevyhnutnosti. Podobným príkladom môže byť únik teplých molekúl vzduchuz vyhriatej miestnosti do okolia po otvorení okna - vytvoria sa vhodnépodmienky (rozdiel teplôt a bariéra medzi nimi, ktorá zaniká otvorenímokna) a hoci pohyb každej jednej molekuly je náhodný, nakoniec sa vždyv miestnosti ochladí. Tu sa však celá nevyhnutnosť aj končí a všetkoostatné je v rukách náhody. * 3
Život po svojom vzniku, nech užbol akýkoľvek a prebehol kdekoľvek, preukázal mimoriadnu odolnosť v nehostinnoma nepriateľskom prostredí vesmíru, kde na každom kroku hrozí devastácia. Pôsobíto na prvý pohľad ako zázrak, že tu dnes sme - nemyslím samozrejme len ľudí,ktorí sú produktom kvázi-náhody, ale celú súčasnú biosféru od hlbín zemskejkôry až po tú nešťastnú baktériu, ktorú omylom poslali na Mesiac na kozmickejlodi Surveyor 3. Čiastočne to asi aj zázrak je, skôr by sme však mali hovoriť omimoriadnej prispôsobivosti. A o veľkom šťastí.
Čo je podstatné, vo vývoji životanie je žiaden cieľ. Evolúciu veľmitrefne opísal Stephen J. Gould ako opilca, ktorý sa tacká po chodníku od lampyk lampe a nikto nevie, kedy a kde znova spadne. Hoci ani tonebude presná analógia, opilec aký-taký cieľ má, zrejme chce prísť domov,a navyše živý a zdravý. Evolúcia nemá ani to. Nikam nesmeruje, ničnechce vylepšiť, veď tu nakoniec ani nikto nie je kto by to chcel, ak siodmyslíme génových inžinierov, ktorí špekulujú s genómom baktériía hrajú sa na evolúciu. Vlastne, snáď jeden ten cieľ by tu bol. Snaha jednotlivcovprežiť, hoci o tej snahe by sa dalo hovoriť až po vzniku makroskopickýchživočíchov. To je však pre potreby našej diskusie veľmi málo.
Od svojho vzniku je biosféra Zemev rukách tejto nevyspytateľnej, tackajúcej sa náhody, ktorá pôsobí cezmeniace sa prírodné podmienky a preosieva náhodné mutácie v DNA. Nevieme,ako prvé molekuly života vyzerali, ale vieme, že pomerne rýchlo sa z nichsformovali prvé prokaryotické bunky. Tieto nemali jadro a aj v mnohominom sa odlišovali od buniek, ktoré tvoria dnes naše telá. Boli a sú topomerne primitívne organizmy, ktoré tu panovali od prvopočiatkov života takmer2 miliardy rokov. V podstate polovicu existencie celej našej planéty. Potomto čase sa už datujú aj vyspelejšie eukaryotické bunky aj s jadrom.Pristavme sa ale pri tom čísle 2 miliardy. To je tak nepredstaviteľne dlhádoba, až z toho behá mráz po chrbte a ak by niekto snáď pochybovalo absencii cieľa evolúcie, tak tu ho má ako na podnose. Pritomo tomto období vývoja života takmer nič nevieme. A to vesmír počas tej dobyzostarol o 17% svojej dovtedajšej existencie, Slnko prežilo jednu šestinuaž pätinu svojho života, výrazne zvýšilo svoj žiarivý výkon a vykonalo aspoň 10 obletov okolo jadra Galaxie. Zvykli sme vnímať časové jednotky týkajúce sa nás, živých tvorov ako rádovo odlišné a neporovnateľné menšie od procesov prebiehajúcich v neživom vesmíre. A tu, aha - počas doby existencie len prokaryot vesmír zostarol o 17%, to už vôbec nie je rádový rozdiel, to je prakticky rovnako veľké číslo. NaZemi by medzitým hypotetický pozorovateľ zistil, že od doby, kedy tu vysadil život sanič viditeľné nezmenilo (na mikroskopickej úrovni by zmeny samozrejme boli). Nenašielby žiadnych inteligentných pozorovateľov, mal by pocit, že to akosi nefunguje.Boli by tu stále len tie bezduché bunky, ktoré tu aj zanechal, požierajúcejedna druhú a nebol by žiaden dôvod, aby sa stav vecí zmenil. Počas tejtodoby muselo na Zem dopadnúť množstvo obrovských komét a vyvolať tu skazuglobálnych rozmerov, muselo vzplanúť na tucty blízkych smrtiacich supernova sopky museli kŕmiť atmosféru jedovatými a skleníkovými plynmia tieto baktérie odolali, tak prečo by sa mali meniť na niečo iné, možnomenej odolné? A predsa sa to stalo, akousi zhodou náhod jedna baktériev súlade s tradíciou zjedla inú, ale v rozpore s tradíciouju nestrávila. Začala sa symbióza, ktorá neskôr viedla k vzniku kompletnejeukarytoickej bunky. Nikto to neplánoval, nikto to nechcel, ale stalo sa to.Samozrejme, nestalo sa to spôsobom, že jedného dňa vyšlo Slnko a jednabaktéria sa poškrabala tykadlom po svojej membráne a rozhodla sa že zmenídejiny. Išlo o postupné zmeny a o ich postupné hromadenie. Ajnapriek tomu, už po definitívnom oddelení eukaryotických živočíchov od svojichprimitívnych predkov, trvalo ďalšiu aspoň miliardu rokov, kýmz mikroskopického života povstal život makroskopický, opäť sériouneplánovaných zmien a náhod. Slnkosi urobila výlet ďalších 5 okruhov okolo jadra Galaxie, opäť zvýšilo svoj výkon,vesmír opäť významne zostarol, rozopol sa a ochladol, supernovyvybuchovali a galaxie sa zrážali a náš pozorovateľ by stále, ani pritomto návrate nezbadal na Zemi nič obdivuhodné. Zistil by, že sa zmenilaatmosféra a pribudlo zastúpenie kyslíka, čo by mu optimizmu nevlialo. Vie,aký je tento plyn nevhodný a agresívny ku krehkým živým molekulám. Namikroskopickej úrovni by spozoroval významnú zmenu prechoduz prokaryotickej bunky na eukaryotickú, ale za 3 miliardy rokov... dosťúbohá bilancia. Hodiny života Slnka totiž neúprosne tikajú a takéminimálne zmeny za takú dlhú dobu by ho určite neuspokojili.
Po tejto dobe už ale udalostinabrali rýchly spád. Z eukaryotických buniek sa sformovali mnohobunkovéorganizmy, kde sa každá bunka špecializovala na niečo iné k spoločnémuprospechu celého organizmu. O približne 200 až 300 miliónov rokov prišlakambrická explózia, aj keď to je skôr explózia našich nálezov fosílií akoskutočná explózia vývoja foriem života. A od tohto okamihu, niekedy550-600 miliónov rokov do minulosti sa odvíja aj naše presnejšie poznanievývoja života na Zemi. Toto je celé obdobie, kedy datujeme významné vymierania,ako sú tie na konci permu a kriedy, kedy - najmä pri tom prvom menovanom -život visel skutočne na vlásku a pridruženie nejakej novej katastrofyk už prebiehajúcim by ho bývalo vyhladilo úplne. Život to ale ustál, hocivyhynulo veľké percento všetkých kmeňov, a začal sa vyvíjať nanovo. Novérody, nové druhy, opäť bezcieľne, opäť bez nejakého plánu, kam má evolúciadospieť. Nič, iba prispôsobovanie sa aktuálnym podmienkam a nevyhnutnémiera diverzity v populáciách. Takto to išlo celé obdobie prvohôr,ukončené už spomínanou katastrofou v perme, druhohôr, ukončené pompéznymzánikom najväčších známych organizmov - dinosaurov, treťohôr a čas plynieaj v súčasných štvrtohorách. Od vzniku makroskopických organizmov Slnkovykonalo už len 4 okruhy okolo jadra Galaxie, z toho po vzniku prvýchdruhov rodu Homo prešlo len 10°, po vzniku nášho druhu ani nie polovicu stupňa(!). Aj tých blízkych supernov už vybuchlo pomenej, aj kozmických katastrôfubúda, časová škála sa nám výrazne zužuje. Ale za to môžeme byť len vďační, ajkeď nie je komu.
Aká neuveriteľná súhra náhod viedla k vzniku tejto lebky (homo habilis) a ešte aká neuveriteľnejšia viedla k jeho premene na náš druh? V žiadnom prípade jej vznik nemohol byť výsledkom cieleného procesu, to by jej 4 miliardy rokov trvajúce modelovanie pôsobilo trochu bizarne.
(http://www.flickr.com/photos/charlesfred/253141367/)
Vo vymenovávaní série náhod,ktoré viedli ku vzniku človeka (rovnako ako viedli celé rady náhod ku vznikustoviek miliónov iných živočíšnych druhov na tejto planéte, nie sme biologickyničím výnimoční) by sme mohli pokračovať veľmi dlho. Ale pre mňa osobne stačíaj toto, aby som jasne videl, že žiaden cieľ tu nie je. A dúfam, že tostačí aj pre každého súdneho čitateľa. Najprv dlhé miliardy rokov prakticky bezzmien, aby potom vplyvom súhry náhodných okolností doslova explodovalmakroskopický život, v ktorom sa neskôr vyvinulo aj vedomie. Ale tak akoexplodoval, rovnako mohol aj neexplodovať a zostať dodnes na primitívnejúrovni. A tak ako prešiel zmenou z prokaryot na eukaryoty, rovnakodobre mohol touto zmenou aj neprejsť. Tie dlhé časové priepasti sú dobrýmsvedkom toho, ako nepravdepodobné a náhodné sú všetky tieto javya zdanlivo „cielené" cesty vývoja, ktoré sa často chybne interpretujú akosmerovanie evolúcie k tomu, aby tu raz vzniklo vedomie a inteligentnýpozorovateľ. Nič také sa ale nekoná. A toto poznanie má mocný dopad natému tejto krátkej úvahy.
Akú situáciuv medzihviezdnom vesmíre teda môžeme očakávať? Z jedinéholaboratória, ktoré máme - planéty Zem - je odpoveď pomerne jednoznačná: ak bysme sa vybrali na cestu po tisíckach hviezd v našom hviezdnom ostrove,zrejme by sme na tamojších planétach objavili pomerne časté zastúpenie života,založeného na podobnej báze ako u nás doma. Ale s pravdepodobnosťoutak 80% by to bol len mikroskopický život na úrovni baktérií v rôznomstupni vývoja a zvyšok by pripadal na makroskopické formy, ktoré by sa ajinde súhrou neuveriteľných náhod vyvinuli. Videli sme v predošlýchčastiach, že tých možností vo vesmíre je naozaj dostatočne veľa. Lenže možnýchmakroskopických foriem života je naozaj... snáď nekonečne veľa. Vidíme to nabujarosti života na našej planéte, kde sa nezdá, že by sa rezervoár vyčerpal. Nevznikajúnám tu pod nohami trilobity ani slávny anomalocaris , pretože príroda úplnevyčerpala pole možností a začína sa nové kolo. Naopak, vzniká stále čosinové a iné *4. Naplanéte Zem počas celých 4 miliárd rokov vznikol len jediný druh, ktorého bysme označili za tvorcu inteligentnej civilizácie, je to ten druh, ktorý napísaltento článok, a ktorý ho teraz aj číta. Samozrejme, nie sme jedinýinteligentný druh na Zemi, ale u iných druhov sa zatiaľ tátointeligencia neprejavila tak ako u nás. Iba my sme stáli na Mesiacia zistili sme, že vo vesmíre je tmavá hmota. Túto zvláštnu odbočkuevolúcie sme využili dovtedy nevídaným spôsobom a teraz uvažujeme, že sato stalo aj inde vo vesmíre.
Ale nie je to tak trochuantropocentrické myslenie? Prečo by evolúcia kdekoľvek inde vo vesmíre malaprebehnúť podobným spôsobom? Prečo by mala sformovať mozog, a keď ho užsformuje, prečo by mal byť v hlave živočíšneho druhu, ktorý má predispozícievstať a pohybovať sa vzpriamene, aby túto náhodou vyprovokovanú zmenu využil? (Prepodkladá sa totiž, že riftový zlom vo východnej Afrike spolu s ústupom lesa niekedy pred 7-8 miliónmi rokov nástupomsavany prinútil našich dávnych predkov vzpriamiť sa. Zlom im zabránilv ústupe spolu s lesom a zostali dve možnosti: vyhynúť alebo saprispôsobiť; naši odolní predkovia si vybrali druhú možnosť.) Aby mozogs veľkým potenciálom prinútil, opracovávaním a používaním nástrojovvo voľnej ruke a pozorovaním prírody, slúžiť jeho vlastným záujmom. Odpoveď jejednoznačná, evolúcia nemá žiaden dôvod prebehnúť tak ako to bolo na Zemi. Vovesmíre môžu byť miliardy planét nesúcich život, ktorý nikdy nepovstal do tejnepravdepodobnej a neočakávanej makroskopickej formy, ako je tomuu nás. Vôbec nie. A tieto miliardy planét budú existovať so svojímprimitívnym životom celú dobu existencie svojej hviezdy, až napokon zaniknú ajso zánikom vhodných podmienok. A ďalšie milióny planét možno budú niesťmakroskopický život, a možno aj celkom inteligentný, ale takú súhrašťastných náhod, aká sa odohrala u nás sa už nikde zopakovať nemusí.Pravdepodobnosť môže byť výrazne menšia než počet možností, nech je už vesmírveľký akokoľvek.
A ak sa aj súhra miestnychšťastných náhod odohrá, ešte to nič neznamená. Pozrime sa na seba, na náš druh.Ani zďaleka všetky civilizácie (v tomto kontexte vo význame populácií ľudskéhodruhu) nedosiahli to, čomu hovoríme inteligentná civilizácia. Dodnes existujúv Afrike, Južnej Amerike, Austrálii a myslím, že aj v Áziikmene, takmer bez kontaktu s vyspelým svetom, prakticky na úrovni dobykamennej. Sme ten istý biologický druh a pritom sa vytvorili taképriepastné kultúrne a civilizačné rozdiely. Je to ďalšia ukážka toho, ženič nie je naplánované, ani dopredu dané ani nič nikam nesmeruje, na tejnajvšeobecnejšej úrovni. Nie je žiaden dôvod, aby každá ľudská civilizáciadodnes nezostala na úrovni lovečsko-zberačských spoločností. Zase to bola lendivoká súhra náhod akou sú napríklad zmeny klímy a jej aktuálny stav,ktorá viedla k prudkému rozvoju najprv poľnohospodárstva, neskôr rôznychtechnológií, vedy a končí sa dnes pri plánovaní ľudskej posádky na Mars.Netreba zabúdať ani na javy, ktorými sme si sami hádzali polená pod nohy svojhovlastného vývoja - už toľko omieľané náboženstvá alebo aj iné ideológie,z ktorých hlbokej podstaty vyviera brzda pokroku. Žiaľ, tohto jarma sa nievšade ľudia zbavili, zrejme väčšina ľudí na Zemi dodnes nemôže slobodne myslieťalebo si to ani neuvedomuje, že nemôže. Tento fenomén už ale nie je tak náhodnýako skôr nevyhnutný dôsledok ľudského mozgu . Ak bybol iný, možno by sme nikdy - paradoxne - tak ďaleko nedospeli. Ktovie.
(http://ecoworldly.com/2008/06/02/facing-the-knife-no-longer-egoistic-male-circumcision-fights-hivaids-in-africa/)
(http://www.cez-okno.net/node/510)
(http://www.africa-adventure.com/location/ethiopia)
(http://flickr.com/photos/lianto/2657841972/)
Jeden biologický druh. Ten istý mozog, tie isté dve ruky... Napriek tomu jedna jeho populácia vykonala maximálne nepravdepodobný čin - poslala na obežnú dráhu Zeme Hubblov vesmírny ďalekohľad, kým druhá žijúca len pár kilometrov ďalej, na tej istej planéte, pod tým istým Slnkom, zostala prakticky na úrovni doby kamennej. Žiadna nevyhnutnosť, žiaden plán ani cieľ, zase len súmrak náhod, ktorý generuje tieto rozdiely. Sme jeden biologický druh a pritom jednu našu populáciu bez výhrad nazveme inteligentnou civilizáciou (a s pompou budeme hľadať naše proťajšky v kozme), kým pri druhej budeme zmätene premýšľať... Zrejme tu bude čosi inak.
Máme teda naozaj dôvod očakávať,že vesmír sa hemží civilizáciami, ktoré tam kdesi sú, len ich nemôžemez už preberaných príčin zazrieť? Ja si myslím, že si treba zložiť tietoružové okuliare. Fakty, ktoré som uviedol v tejto časti nám nesú silnýodkaz, naprieč celou geologickou minulosťou našej rodnej planéty a možnoaj naprieč celou minulosťou kozmu a aspoň jej blízkou budúcnosťou. Životvo vesmíre, ako vidíme sami na sebe a na svojom okolí, možný je, dokoncaby sme mohli očakávať, že bude aj pomerne bežným javom aj mimo Zeme. Aleočakávať zároveň, že kdesi inde viedla evolúcia a náhoda miestny životpodobnými cestičkami až k vývoju inteligencie a k záujmuo vesmír a veci v ňom, môže byť trochu prehnanéa antropocentrické. (Hoci, paradoxne, ja som tu teraz v pozíciizástancu antropocentrizmu, keď nás dávam do svetla jedinečnosti. Ale mám na toplné právo, ako má právo šimpanz ukazovať na jedinečnosť vlastného druhu,rovnako ako má na to právo lev africký - každý sme jedinečný. Moja kritikaantropocentrizmu smeruje k očakávaniu iných, podobných inteligentnýchbytostí ako sme my, niekde inde v kozme.) Nechceme tu od náhody prílišveľa?
Niekedy na začiatku tohto článku som písal, že patrím medzi skupinuľudí, ktorí veria alebo dúfajú, že tu nie sme sami. Za tým si stojím aj vosvetle týchto nových faktov. Nechcem prírodu znásilňovať svojím názorom anitým, čo s mi páči. Veriť aj dúfať ale môžem, aj keď viem, že moja predstava je vysokonepravdepodobná. Stále môžem veriť v to, že som sa vo svojich úvaháchniekde principiálne a veľmi hrubo pomýlil a prví mimozemšťania(dúfam, že budú mierumilovní, niečo na spôsob Clarkovho Ramu ) mi to čoskoro vysvetlia. Kým sa tak však stane, pustotavesmíru by nám nemala pripadať taká zarážajúca. Je to v podstate očakávanývýsledok. Aj keď trochu smutný.(Koniec) *3 Tu treba podotknúť, že evolúcia, to nie je len reťaz náhod, ale aj istá forma nevyhnutnosti. Genetické mutácie a rekombinácie vytvárajú v každej generácii materiál vhodne premiešaný a, čo je hlavné, rôznorodý. Prírodný výber potom preberie štafetu po náhode a ponechá na žive len dostatočne prispôsobených. Takto sa v skratke kĺbi nevyhnutnosť s náhodou. * 4. S týmto tvrdením by mohol prísť do rozporu fenomén evolučnej konvergencie , ale pri hlbšom zamyslení je zrejmé, že ide o dva úplne odlišné javy. Nakoniec, ani vplyvom tejto konvergencie nikdy nevznikli dva rovnaké druhy, iba podobne prispôsobené.
