A tak som sa po prebdenej noci v spoločnosti piva, Švajčiara Sandra a štyroch mladých Thajok (nájdu sa aj také, ktoré si chcú len pokecať, aj keď sa to pri povesti Thajska zdá priam nemožné), ocitol s čudnými pocitmi v črevách v poloprázdnom turistickom autobuse o deň skôr, ako som plánoval. V predu sedela skupina Japoncov, s ktorými družne konverzovali dvaja mohutní černosi, podľa prízvuku z Anglicka, jeden Fín pracujúci v Bangkoku, pekná Číňanka a akási cica v minišatách, ktorej národnosť som nevedel odhadnúť. Jeden z černochov prechádzal po autobuse a zoznamoval sa s každým pasažierom. Predstavil sa ako Lee a ako som už tušil, bol z "jukej". Keď som mu povedal svoje meno a názov nášho miništátiku, ktorý takmer nikto nepoznal, povedal:
"There is a girl form Slovakia behind"
Bola to tá "cica" (prepáč Lenka:) neidentifikovateľnej národnosti. Postavil som sa a pozdravil:
- "Čau, kam ideš?"
- "Do Phnom Penhu, ja už tam skoro pol roka pracujem", odvetila s nezameniteľným trnavským prízvukom.
- "A pre koho pracuješ? Lebo moja priateľka tam pracuje tiež."
- "Ty ideš za Evinou" takmer skríkla.
Roztriasli sa mi nohy a tep sa zdvihol na úroveň cyklistu počas stúpania na Mt. Ventoux. Začal som jej rozprávať, aký mám plán a že sme s Evkou dohodnutí na piatok.
- "Poď so mnou, to bude prekvapko!"
- "Neviem, chcem si ešte pozreť Angkor Wat a neviem, či bude dobré, prísť o 5 dní skôr"
- "Nie, musíš ísť so mnou"
Samozrejme, že som sa veľmi ľahko nechal presvedčiť. Chceli sme do Phnom Penhu ešte v ten deň, ale cesta to je dlhá a najmä z pohraničného mesta Poipet do Siam Reap pripomína skôr tankodrom. Do mikrobusu, ktorý šialenou rýchlosťou prelieta ponad diery v ceste, sa valí neskutočné množstvo červeného prachu. Moje béžové tričko chytilo čoskoro tehlový nádych a ja som sa snazil chrániť fototašku a batoh. Našťastie začalo pršať, no cesta sprevádzaná neznesiteľnými zvukovými efektami rozhaseného podvozku bola nekonečne dlhá a do Siam Reap sme prišli neskoro v noci.
Druhý deň sme s "Anglánmi" navštívili plávajúcu dedinu na najväčšom juhoázijskom jazere Tonlé Sap a na obed sme sadli do autobusu smer Phnom Penh. Celú cestu som si akosi neuvedomoval, čo ma večer čaká. Po dvoch mesiacoch odlúčenia, beznádeje a smútku som stále neveril, že naše stretnutie je nadosah. Vymýšľali sme s Lenkou plány, ako a kde ju prekvapíme, ale vedeli sme, že všetko bude aj tak záviseť od okolností. Teda od toho, kedy prídeme a kde sa bude Evka práve nachádzať.
V upršanom Phnom Penhe sa na nás vrhli motorkári a šoféri tuk-tukov, ktorým som vsvetľoval, že máme odvoz. Pred tým som stihol zažiť malý šok, keď som zistil, že nemám batoh. Našťastie sa po pár sekundách dovalila nejaká blondína, hodila môj batoh na zem a zobrala si ten, čo jej patril. Hodil som na ňu asi najškaredší pohľad, aký viem svojim ksichtom vykúzliť. Po chvíľke nás vyzdvihol Vijet, miestny zamestnanec s dvoma deťmi z House of Family (o tom nabudúce) a všetci nás veselo zdravili: "Ahoj". Lenka ma predstavila ako "Eva's boyfriend" a vysvetlila mu plán: pôjdeme k domu, v ktorom býva, auto aj ostatní sa skryjú za rohom a ja jej zaklopem na dvere.
Vo vnútri sa svietilo, zaklopal som prvý krát, nič. "Dievčatá sa asi boja", pomyslel som si a skúšal znova. Po štvrtom pokuse som zbadal dve siluety. Otvorila mi Lucka, ale Evka stála hneď za ňou. Nevnímal som čas, doteraz neviem, ako dlho trvalo, kým sme si uvedomili, že sme spolu. Hlavou mi preleteli všetky prebdené noci, chvíle čakania na akúkoľvek správu, myšlienky na to, že sa tohto momentu nikdy nedočkám.
Evka sa zmohla iba na: "A ty tu čo robíš?"
Vtedy spoza rohu vybehla Lenka a ostaní a my dvaja sme sa konečne objali. Celým telom som precítil ten magický moment, plný Evkinej vône a jemnej pokožky, vzrušenia, radosti a najmä lásky.
Moment, na ktorý nezabudnem do konca života.
