Filip Jánoš
Made in China
Fotopríbeh o konflikte myšlienok a názorov.
Ľahké kroky, už cítia beh, v našich stopách sa roztápa sneh, už nič viac nepadá. Zoznam autorových rubrík: Nezaradená, outdoor, on the road, Súkromné, ...len tak...
Náš dobrý, dobrý, dobrý súdruh premiér sa opäť vyjadril. Vraj nič nie je čiernobiele a Gruzínci zbytočne provokovali. Pri pokuse nebyť čiernobiely (veď každý vie, že je červený) ale zabudol spomenúť neprimeranú reakciu súdruhov z Ruska. Ani tentokrát nechcel byť Fico objektívny, chcel len potvrdiť alebo priam zväčšiť hĺbku svojho vnoru v anále súdruha dôstojníka KGB Putina.
Asi ste to videli aj vy, ale nedalo mi - včera večer som sa náhodou ocitol pred televízorom. Unavený a neschopný pohybu som pozeral to, čo bolo zapnuté - našu najsledovanejšiu televíziu a jej ešte sledovanejšie Televízne noviny. Z letargie ma vytrhla reportáž z úradu vlády, kde náš nositeľ svetlých zajtrajškov, súdruh Fico, hostil deti.
Kedysi dávno, keď som nosil dlhé mastné vlasy a flanelové košele, v časoch, keď moji najväčší hrdinovia boli Eddie Vedder a Kirk Hammet, obtrela sa okolo našej partie grungerov skladba Creep od Radiohead. To disharmonické DŽ-DŽ, DŽ-DŽ, DŽ na začiatku refrénu zarezonovalo v našich rockových srdciach rovnako intenzívne ako správa o smrti Kurta Cobaina. Časom som sa ale začal mäknúť, Pearl Jam prestali hrať gitarové sóla a ja som pomaly začal zisťovať, že rýchlosť behania po hmatníku nie je najpodstatnejšia a že aj s mašinkami sa dá urobiť skvelá skladba... A na Radiohead som takmer úplne zabudol.
Dnes ráno mi do očí udrel plagát vo farbách našej trikolóry. Aj napriek tomu z neho išla výrazná hnedosť a tak som veľmi rýchlo zistil, o čo sa jedná. Najznámejší český nácek, Daniel Landa príde vystupovať na Slovensko. Človek, ktorý sa vyše desať rokov snaží presvedčiť verejnosť, že zo skinheda už dávno vyrástol. Podľa všetkého sa z neho stala klasická súčasť českého šoubiznisu a okrem chlapíka menom JXD sa k nemu všetci novinári správajú takmer rovnako ako k Helenke alebo Kájovi. Jeho minulosť, agresívne a militantné texty, primitívna trojakordová muzika, hnutie s gramatickou chybou v názve Ordo Lumen Templi ktoré založil - to všetko ma nevie zbaviť pocitu, že ten človek vo svojej podstate ostal náckom. Pri pohľade na ten plagát stále nechápem, ako taký človek môže koncertovať, vystupovať v televízii alebo dokonca v katedrále Sv. Víta. Spoločnosť ho veselo toleruje a obdivuje a asi málokto si uvedomuje, aké škody dokáže takáto osobnosť napáchať na mladých ľuďoch, ktorí sa len začínajú orientovať v tom, čo tento svet ponúka. A Landa ponúka len nenávisť, agresivitu a kto dokáže vidieť aj trocha viac, vidí, že aj intoleranciu a iné
But Im not attached to your world Nothing heals and nothing grows Because its a great big white world And we are drained of our colors We used to love ourselves, We used to love one another Maryllin Manson
Bol som na obede. Vedľa mňa si sadla korpulentná pani v stredných rokoch, oproti jej asi 12 ročný vnuk s dvojitou bradou a minimálne 10 kg nadváhy. Obaja si na tácke spokojne priniesli vyprážaný syr. Na jeho zlatožltom povrchu si veselo prskal olejík a tatárska omáčka vyludzovala svoj kyslý úsmev, pretože sa na tanieri vedľa nej zjavil červený kečupíček. Vnúčik namočil syr do tatárky a zemiačik do kečupu, keď sa ho stará mama spýtala: Paťo, čo ti v nedeľu urobím na obed?. Paťo, akoby čakal takúto otázku už celý týždeň, bez váhania odpovedal: rezeň. Medzitým namočil syr do už zmixovanej tatárky s kečupom a pokračoval: s opekanými zemiakmy. Paťo tak aj vďaka starostlivej starej mame kráča v ústrety obéznej a kardiackej budúcnosti, ktorá možno nie je až taká vzdialená. To je všetko.
Podľa Tibeťanov je náš život zložený zo sedemročných období. Jedno obdobie sa volá bardo. Čoskoro sa končí štvrté bardo môjho života a začne sa piate. Niečo by sa malo stať a zmeniť, čoraz naliehavejšie sa pýtam sám seba, kam smerujem. Rekapitulujem, čo mám a čo viem...
Na staré kolená som sa rozhodol objavovať moje biele miesta na mape Vysokých Tatier. Aj posledný víkend som strávil víkend v týchto mini veľhorách. Cieľom bol Kôprovský štít a Rysy. Vďaka sneženiu a hmle sa nám podarilo dosiahnuť len prvý cieľ a urobiť niekoľko zaujímavých záberov.
Včera som bol protestovať. Prvý krát od nežnej revolúcie - vtedy som mal len desať rokov a nie úplne presne som chápal o čo ide. Tentokrát mi bolo všetko jasné. Ide o (nielen) moju slobodu pohybu po lesoch a horách. A o možnosť slobodne, bez nepohodlných svedkov a dôsledkov devastovať naše lesy pre poslušných.
Venujem sa adrenalínovým športom. Neviem, kto a prečo to tak nazval, ale pravdepodobne to znie cool. Vo mne však najväčší adrenalín vyvoláva niečo úplne iné - motocyklisti na lesných chodníkoch.
Celý minulý týždeň som riešil závažnú dilemu. Piť či nepiť. To znamená ísť v piatok žúrovať na Bažanta alebo sa radšej v sobotu venovať sadomasochizmu s názvom Trnavská 100. Pre tých, ktorí nevedia, je to turistický pochod z Bratislavy do Brezovej pod Bradlom. Non stop 100 kilometrov. Boj umienenej hlavy s unaveným telom.
Zopár myšlienok, ktoré mi prebehli v neurónoch dnešné nízkotlakové ráno. Usadený v prekúrenom autobuse, s popáleným lýtkom od radiátora, premýšľal som, čo mojim spolucestujúcim a šoférovi vadí na čerstvom vzduchu.
Včera som finančne vykrvácal. Zaplatil som dane a letenku. O tom prvom sa radšej nebavme, moj vztah k úradom a formalitám sa dá nazvať fóbiou. Cestovanie, ako iste viete, je predsalen téma zaujímavejšia, aj keď termín odletu je ešte ďaleko.
Vybehol som si na lyžiach na Ďumbier. V sobotu som nevidel takmer nič, len trápiacich sa skialpinistov, ktorí sa snažili vo vetre a hmle zdolať najvyšší vrch Nízkych Tatier a potom ho zlyžovať v ťažkom snehu späť na chatu. To, čo sme videli v nedeľu asi nepotrebuje komentár. Nech sa páči, v hlavnej úlohe Matka príroda v zimnom kabáte.
More ligotavého snehu mi ticho šuchoce pod nohami. Vdychujem svieži ostrý vzduch, vychutnávam si výhľady na vzďaľujúce sa údolie Váhu, ktoré sa začína zahaľovať do jemného oparu. Pred sebou mám výšľap na chatu pod Chlebom, na chrbát mi hľadí majestátna Kopa. Myšlienky nechávam za sebou a teším sa z krásneho dňa a samoty.
V pravidelných, asi 5 mesačných intervaloch sa mi ozýva môj kamarát Mišo, napriek svojej úctihodnej postave prezývaný „Decko“. V týchto intervaloch sa rozhodne prestať piť, fajčiť a zaháľať a nastane krátke ale intenzívne obdobie športovania. Inak tomu nebolo ani teraz a ku svojmu obľúbenému trojboju - lezenie, skialp a beh, pridal tentokrát aj posilovňu. A nahovoril na to aj mňa, človeka s postavou Osviečimského kulturistu.
S hrôzou som zistil, že som mesiace (presnejšie 2) nič nenapísal. Nič som nenamaľoval a aj foťák som držal v ruke iba keď som z neho zmetal prach. Chýba mi to vnútorné napätie, nepokoj a pretlak, ktoré ma nútia do tvorby? Alebo som len lenivý a vyhováram sa? Alebo neviem, čo chcem a plytvám energiou na veci nepodstatné? A tak som sa včera na masážnom stole pod jemnými prstami ešte jemnejšej Lienky rozhodol, že budem znova písať.
Všetkých, ktorých zaujíma fotografia a cestovanie, pozývam na dočasnú webovú stránku s mojimi fotkami z ciest, kroré som absolvoval za posledných 5 rokov. Adresa je filip.janos.szm.sk. Od februára bude bežať na doméne travelphoto.sk, ktorej registrácia práve prebieha.
Príbeh ako z thrilleru - CIA na diaľku odhalila polohu Archy zmluvy
Marek Glodič bol ten najslušnejší človek akého som v živote stretol
Bohaté včelárske tradície Slovenska – od historických postupov po súčasné metódy odovzdávané z generácie na generáciu.
...alebo o Judei a Samárii, ako tomuto územiu niektorí hovoria, sa veľa rozpráva, ale oveľa menej naozaj vie.
Životný príbeh chalana, potomka slovenských prisťahovalcov do USA, ktorý napriek svojej chorobe šiel za svojím cieľom.
Spolu s "katastrálnym vírusom" skvelá kombinácia ako stráviť pracovný deň v nekonečnom cykle
Rozhovor s Filipom Noubelom.
Ak neuspeje, bude trvať na jej úpravách.
Dal šancu hendikepovaným aj Rómom.
Zábery získal denník The New York Times.