Ľahké kroky, už cítia beh, v našich stopách sa roztápa sneh, už nič viac nepadá. Zoznam autorových rubrík: Nezaradená, outdoor, on the road, Súkromné, ...len tak...
Raz som v autobuse (na linke BA - Modra) začul telefonát istej tety do cestovnej kancelárie. Niekoľko minút riešila, či je reštaurácia 150 alebo 200 metrov od hotela, či tam pôjde 2 alebo 2 a pol minúty a podobné sprostosti. Už pred dovolenkou bola vystresovaná a potrebovala sa uistiť, či bude všetko podľa jej predstáv.
Opäť sa mi na pár dní podarilo dostať sa do Ázie, aj keď len do jej neďalekej a civilizovanej časti. V Istanbule som už raz bol - pri spiatočnej ceste z Nepálu som tu strávil pár neproduktívnych a relaxačných dní, ale mesto sa mi už vtedy veľmi páčilo. Tentokrát som si ho naozaj užil a dokonca s niekým veľmi blízkym.
Keď sme s Jurajom vstupovali do krajiny čistých, ako sa zvykne meno tejto krajiny prekladať, veľmi sme sa tešili. Zároveň sme sa obávali črevných problémov, islamských extrémistov alebo ako vždy - neznámeho. Nakoniec sme si z Pakistanu odniesli jedny z najintenzívnejších zážitkov v živote. A nielen vďaka neopísateľne krásnym horám. Ľudia, žijúci v relatívne chudobnej krajine, sužovanej obrovskými problémami nám dali pocítiť, že miestni moslimovia nie sú fanatickí teroristi, ale naopak veľmi pohostinní, hrdí a čestní ľudia.
Karakoram Highway - veľa som o nej počul a čítal, veľa sa o nej nasníval. 17 hodinový očistec v autobuse. Nemôžete spať, čítať, len sa natriasate a občas vám dvihne tep šofér s nejakým krkolomným manévrom. Po desiatom mi to už je jedno, veď smrť by vlastne len ukončila túto nekonečnú cestu. Ale keď sa rozvidnie...
Za približne 4 americké doláre sme sa dostali z Teheránu. Za tento smiešny peniaz sme absolvovali 420 kilometrov na juhovýchod, v luxusnom klimatizovanom Volve, v ktorom bola zadarmo voda a sušienky. A Iránska dráma v televízii.
Juro sa konečne doplazil ku stanu, čo ma nesmierne teší. Chcel som mu pripraviť prekvapko v podobe kávy na privítanie, ale došiel (respektíve odišiel) mi plyn v bombe a tak nie je nič. Taktiku volíme následovne - skúsime si pospať a potom uvidíme. Cestou dole som sa bavil s našim známym horským vodcom a ten nám ponúkol odvoz priamo do Teheránu.
Najvyšší vrchol Iránu a blízkeho východu, najvyššia sopka celej Ázie, Vidíme ho už pri ceste z letiska do centra Teheránu, jeho strmosť a mohutnosť nám vyrážajú dych. Nadmorská výška 5670 metrov, veľké prevýšenie v krátkom čase, sírne výpary na vrchole - rešpekt pred touto horou je veľký.
Teherán nie je najlepšie miesto na začiatok dlhej cesty. V podstate tam nič nie je, žiadna backpackerská štvrť či ulica ako v Kathmandú alebo Bangkoku. Máte pocit, že ste sa ocitli v nesprávnom čase na nesprávnom mieste. Smog, hluk, neuveritleľne divoká doprava a ten hlúpy pocit, že ste v hlavnom meste krajiny, o ktorej ste čítali len samé negatívne správy...a Chomejní na každom kroku. Našťastie sú nad mestom riadne vysoké hory a jeho obyvatelia patria k najpohostinnejším a najpríjemnejším, akých som na cestách stretol. A byť v neturistickom mieste má svoje výhody.
Som doma. Po 7000 kilometroch a 9 týždňoch cestovania vo vlakoch, autobusoch, taxíkoch, rikšiach a na vlastných nohách. Mal som veľa času premýšľať o svojom živote. Videl som veľa utrpenia, bolesti, ale aj nezlomného optimizmu. Stretol som Zoroastriáncov, Muslimov, Hindusitov, Budhistov, Židov, Kresťanov, stretol som dobrých aj zlých ľudí. Naučil som sa trpezlivosti a úsmevu aj v náročných situáciach. Naučil som sa ceniť si rodinu a priateľov. Naučil som sa býť sám a najmä byť sám sebou.
Konečne to prišlo. Zajtra je deň D, deň, ktorý sa mi posledné týždne zdal neuveriteľne vzdialený. Po roku sa opäť vydávam na cestu do Ázie. V žalúdku mám riadne motýle, pri predstave, čo všetko uvidím, poletujú ako divé. Rozhodol som sa, že vás budem na mojom blogu v priamom prenose informovať o tom, kde som, ako som sa tam dostal a čo som zažil. A aby som vás všetkých trocha navnadil, tu je približný itinerár mojej cesty.
