Každé ráno v autobuse lúštim Lonely Planet. Hľadám ciele cesty, aj keď viem, že ona samotná je cieľ. Ešte sa mi nestalo, aby som nejaký plán dodržal. Vždy stretnem niekoho, kto mi odporučí odbočiť z cesty. Alebo sa ocitnem kúsok od hranice nejakej krajiny a poviem si, že by bolo dobré nazreť aj tam. Ako turista nemám rád, keď sa musím vracať po tej istej ceste. Preto pri plánovaní vždy vidím kruh. A riadne veľký. Kvôli túžbe po spoznávaní nového sa trmácam nočnými spojmi, aby som ušetril čas. Keďže nie som typ, ktorý zaspí aj na koľajniciach, do cieľa prídem v dezolátnom stave. Raz, na dvojhodinovej ceste do Darjeelingu som po dvoch nociach vo vlaku zažil asi 40 mikrospánkov. Vždy ma prebudila rana do hlavy - tá sa v serpentínach medzi čajovými plantážami dostávala do tesného kontaktu s oknom taxíka. Aj to je súčasťou cesty. Dovolenku dospávam zásadne doma.
V Lonely Planet najradšej čítam stať "Where to eat". Predstavujem si ruch na uliciach pred reštauráciami a pripravujem svoje chuťové bunky na zaručene nové chute. "What to see" nie je až také dôležité. Žiadna pamiatka nie je zaujímavejšia ako život bežnej ulice, nijaký palác neprekoná trhovisko. Zaujímam sa o život. Ako raz povedal jeden kamarát, keď sme sa otočili pred bránami slávneho Bhaktapuru (časť Kathmnadú zapísaná na zozname UNESCO) - "takých tehlových búd sme už videli" a uháňali sme na vidiek. Rád čítam aj "Where to stay" - teším sa na kontakty s ostatnými "backpackermi". Nie je nič lepšie ako sedieť na terase hostela, popíjať pivo a rozprávať sa s ľudmi, ktorých stretnete len raz v živote, ale vďaka rovnakej ceste máte spoločného viac, ako so susedom z domu, ktorého stretávate každý deň. "Backpacker" je častokrát celoživotná diagnóza - mnohí z nich robia pár mesiacov do roka nejakú jednoduchú prácu, aby potom peniaze utratili na cestách. Cigánska krv. Ďalší zas na jeden záťah precestujú polku sveta a potom sa vrátia a zaradia do bežného života.
Vyzerá to tak, že budem cestovať sám. Teším sa na to, aj keď viem, že večer býva na izbe smutno. Ale aj to je súčasťou cestovania - človek lepšie spozná sám seba a uvedomí si, akých ľudí má doma. Cestovanie osamote prináša mnoho výhod, najväčšou je asi to, že sa oveľa viac dostanete do kontaktu s "domorodcami". Ďalšou je absolútna voľnosť bez kompromisov - kedy, kam a ako záleží len na mne. Strach nemám, pri dodržaní základných zásad bezpečnosti je šanca, že ma niekto násilne prepadne minimálna. A ostatné je už vecou šťastia, náhody alebo osudu - týmto veciam sa človek nevyhne ani doma v záhrade.
Dúfam, že som niekoľko neodhodlaných a bojazlivých ľudí presvedčil, že kúpiť si letenku a zbaliť batoh na chrbát, je to najlepšie, čo človek môže urobiť. Myslím, že z desaťdňového pobytu v luxusnom hoteli pri mori si o pár mesiacov zapamätáte len zažívacie problémy a chrápajuceho suseda. Skutočné zážitky čakajú na skutočnej ceste a sú to jediné, čo vám nikto nikdy nevezme.
Na záver veta istého Ruda Švaříčka: "nie je dôležité, či je zážitok zážitok pozitívny alebo negatívny, ale intenzívny".
