Damavand alebo ako som sa stal tanečnou hviezdou

Už na ceste do dedinky Reine, natlačení v mikrobuse s miestnymihorolezcami, pociťujeme ich vzájomnosť a pohostinnosť. Raňajkujemečerstvý chlieb so syrom. Nikto z nich nevie po anglicky, ale ich úsmevyhovoria za všetko. Keďže Iránci práve oslavujú narodenie dvanástehoimmáma, tzv. Mahdího, 80 kilometrov po prekvapujúco dobrých cestáchtrvá takmer tri hodiny. Vlečieme sa v kolonách cez nehostinné vrchy aprvý krár sa začína prejavovať jeden z rozdielov medzi mnou a Jurom -je schopný zaspať vždy a všade, zatiaľ čo ja... škoda rečí. Našťastie nesedí pri okne a netrieska si o neho hlavu.

Z Reine vidíme cieľ našej tůžby ako na dlani. Skúmame, kade asi vedienajjednoduchšia cesta, kde leží "base camp" a ako dlho nám to budetrvať. V miestnom obchode kupujeme chlieb a nejaké konzervy (tie smenakoniec zjedli až v Pakistáne) a zjednávame cenu za odvoz "džípom" namiesto zvané Gosfand Sharah. Niekoľkokrát premiestňujeme našeultraľahké, cca 20 kilogramov vážiace batohy z auta do auta a nakoniecsa ocitáme v Nissane, ktorý šoféruje týpek, ktorého som preneuveriteľnú podobu s mojim nemenovaným bývalým kolegom pomenoval Igor.Dokonca aj hlas mal podobný a aj napriek tomu, že mu nerozumieme anislovo, rehoceme sa na ňom celú cestu. Okrem nás sedí v aute horskývodca a jeho klient, týpek, ktorého sme pre holú hlavu nazvaliRonaldo.

Do Gosfand Sharahu (3200mnm) sme došli s nádejou, že naše ťažké svinevyvlečú do base campu oslíci. Cena za ich služby však bola nekresťanskymoslimská a tak robíme oslíkov sami sebe. Preklínajúc svoju fotovýbavu,niekoľko kníh a iné zbytočnosti, plahočím sa nehostinnou krajinousmerom nahor. Aj keď si myslím, že už nikto nemôže ísť pomalšie ako ja,predbiehame davy ľudí, ktorí chcú využiť voľno a zažiť to trápenie sasmerom nahor. Posledných 200 metrov idem asi pol hodinu, oddychujemkaždú chvíľu, batoh už má asi 50 kilo.

Konečne hore (4100mnm), po dvoch hodinách, takmer 1000 výškovýchmetrov, to nie je až také zlé. Camp je skoro plný, fúka silný vietor,ale zima nie je. Obloha je čistá, bez batoha na chrbte je svet oveľakrajší. Aby však nebolo všetko dokonalé, prichádza nesympatický Mustafa(tak som ho nazval), z vačku vytiahne nejaký papier a my si ideme očivyočiť. Po anglicky je na ňom napísané, že ako cudzinci musíme zaplatiť50USD. Každý. Hovorím Mustafovi, že nezaplatím, zatiaľ čo Mustafa násposiela dole. Po chvíli ho to prestáva baviť a odchádza, dúfame, ženavždy. Lenže Mustafa si vedie posilu, chlapíka, ktorého predstavil ako"Damavand Police". Po niekoľkominútovom kladení odporu rezignujem, a vrámci podpory slovenskej vedy platím aj za biochemika Jura a mojasupertajná peňaženka je zrazu ľahšia o 100 USD. Ešteže sú to podľaFicovho a Ahmadinežádovho kamoša Chavéza len bezcenné kusy papiera.

Odľahčený sa vyberám urobiť zopár záberov. Priláka ma zvuk trúbky abubienka hneď pri sídle "Damavand Police". Na malej plošine tu tancujúľudia, ja behám okolo a využívam perfektné svetlo pri západe slnka.Zrazu ma niekto vyzve aby som sa pridal do tanca. Chvíľu váham, aleexhibicionista, ktorý spolu so mnou obýva moje telo ma prehovori a jatancujem. V Iráne, v nadmorskej výške 4100 metrov, s chlapomsamozrejme... Pľúca mi ide rozhodiť, v oranžovom svetle nevidno, akýsom pravdepodobne červený. Ľudia okolo tlieskajú, keď sa to konečneskončí, všetci sa so mnou zoznamujú, podávajú mi ruky a pýtajú sa "ktosom čo som". Viem jedno, momentálne som "hviezda".

Večer trávime v stane s našou novou kamarátkou Naheet z Mashadu. Je tuso svojim priateľom, kvôli ktorému odišla od svojho muža. V Iráne dosť"blbá" situácia. Je veľmi pohostinná a milá, ale máme z nej pocit, žesa zaujíma hlavne o to, ako by sme jej mohli pomôcť z Iránu.

Deň D, respektíve ráno R. Väčšina ľudí vyráža o jednej, čo sa nám javízbytočne skoro a tak sa bezcieľne prevaľujeme v stane a čakáme narozumnejšiu hodinu. Posilnení špeciálnou energetickou tyčinkou a čajoms mulťákom vyrážame okolo pol štvrtej. Beriem len goretexovú bundu,foťák so základným objektívom, camelbag, lekárničku a hroznový cukor.Mesiac je takmer v splne, nepotrebujeme ani čelovky, som prekvapený,ako je teplo. Cítim sa perfektne aklimatizovaný, kráčame síce pomalyale takmer nezastavujeme, viem, že to dáme. Občas nás zastavia mojiznámi z "tancovačky", na celom kopci sa ozývajú výkriky "mash'aalláh"*, mesiac svieti... Takmer romantika, keby spolu so slnkomneprišiel silný vietor a ja som si prestal cítiť prsty na rukách. Zrazucítim prudkú bolesť v oblasti pravého bicepsu... Preľaknutý bežím kúsoknižšie za Jurom, napijem sa a hodím do seba dva acilkofíny. Chvíľupredvádzam rôzne cviky, ktorými pomáham skrehnutým prstom. Kombináciavšetkého pomáha a o chvíľu sa ocitám na vrcholovom plató, ktoré doslovaprebehnem, keďže sa chcem vyhnúť neuveriteľnému smradu sírnych výparov.

Po 4 a pol hodinách, počas ktorých som prekonal 1570 výškových metrovsom na vrchole. Asi 20 minút čakám na Jura, vrcholové foto a rýchlopreč z toho smradu. Aj napriek tomu, že sme vyrážali poslední, navrchole sme medzi prvými a tak schádzame oproti hadovi ľudí, ktorí toešte majú pred sebou. Niektorí ležia bezvládne na snehu, vidíme, žemajú príznaky výškovej choroby, ale otočiť sa nechcú. Cestou dole saocitám asi na 100 záberoch, schádzanie dolu suťou mi pripadá nekonečná.Konečne som v stane. Nič sa mi nechce, nie som ani hladný ani smädný,je mi zima aj teplo... Bojím sa o Jura. Necítim ani šťastie a aniúľavu...

* Alláh víťazí

Nabudúce: Ako sme sa prežrali s Ronaldom a cesta do Esfahánu.