Veľa ľudí sa ma pred mojimi cestami častokrát pýta, či mám niečo zarezervované, či viem, kde budem bývať a "či tam niekoho poznám". Moja odpoveď je veľké "NIE". Jediná istota je spiatočná letenka. Dokonca ani netuším, kam presne pôjdem - mám vytýčených len pár bodov, ktoré chcem určite absolvovať. Väčšinou sú to treky alebo výstupy, na ktoré sa musím vopred pripraviť. Častokrát sa moje plány menia zo dňa na deň - ak sa mi niekde páči, ostanem tam dlhšie, ak nie, tak odídem skôr.
Málo kto si vie tento spôsob trávenia "dovolenky" predstaviť. Pritom je to všetko úplne jednoduché - stačí mať otvorené uši a oči a kamkoľvek prídete, nájdete hotel v rámci svojich finančných možností, dobrú reštauráciu a ako bonus strávite príjemné chvíle na terase hotela s podobnými "bláznami".
Modelová situácia
Nočný vlak z niekoľkohodinovým meškaním konečne dorazí do Varanasi. Prekročím mŕtvolu starého muža, ktorému sa nepodarilo prísť do ghattov na brehu Gangy a jeho telo ostalo ležať na peróne. Najskôr počkám, kým skončí jeden z mnohých výpadkov elektriny a kúpim si lístok do Darjeelingu. Pri východe zo stanice narazím na prvú vlnu neodbytných taxikárov, hotelových a iných dohadzovačov. Svoj osud zverím do rúk najčistejšiemu a najsympatickejšiemu z nich a nechám sa odviezť do hotela, ktorý samozrejme patrí jeho známemu. Hotel si pozriem, dohodneme sa na cene a ak sa mi nepáči pomer cena/komfort (za cca 150Sk samozrejme nehľadám nič extra), idem ďalej. Nič sa nedeje, nikto sa neuráža a ja ostanem len tam, kde naozaj chcem. Btw. čím horšia izba, tým lepšie - človek má o to väčšiu motiváciu byť vonku a zažiť viac. V hoteloch tejto nehviezdičkovej triedy vždy stretnem zaujímavých "týpkov" - práve vo Varanasí to bol Holanďan, ktorý začal v Pekingu a na bicykli sa presúva domov. Veľmi ležérnym tempom, len vo Varanásí ostal dva týždne.
Celý proces presunu a hľadania trvá určite kratšie, ako vybavovanie veľkej skupiny turistov po príchode na recepciu hotela s jedným delegátom.
Pre všetkých
Týmto spôsobom môže cestovať naozaj každý - v Indii som stretol Španielsku rodinku s vtedy štvorročným satanom Francom, v Pakistáne dvojicu Belgických dôchodcov, ktorých cesta sa začala v Helsinkách a z Pakistanu sa cez Irán vracali domov. Na Iránsko-Pakistanských hraniciach som stretol dvoch obstarožných Švajčiarskych hipíkov, ktorí sa vybrali do Indie s obytným autom a na naše veľké prekvapenie som ich stretol aj na ďalšom hraničnom prechode do Indie. Svet je malý.
Samota
V autobuse, v ktorom som absolvoval takmer 20 hodinovú cestu z Gilgitu do Islamabádu sa ma jeden zo študentov školy koránu opýtal, či sa nebojím cestovať sám. Po krajinách, ktorých jazyku nerozumiem a ďaleko od rodiny a známych. Spýtal som sa ho, či má pocit, že som sám - veď sedím vedľa neho a rozprávam sa s ním. Ak sa otvoríte a budete sa usmievať, nikdy sa vám nestane, že budete sami - hneď, ako som prestúpil na autobus do Lahore, dal som sa do reči so sympatickým študentom z Gilgitu. A ak aj sedíte ticho vo vlaku, je to ten najlepší čas na spoznávanie samého seba alebo tichú meditáciu, prípadne na kutie plánov "čo potom".
Ceny
Najväčšia investicia je letenka. Na mieste ale miniete oveľa menej, ako na život u nás a ešte si toho oveľa viac užijete. Ak chcete naozaj šetriť, dá sa napríklad v Indii prežiť za cca 100 USD na týždeň a niektorí českí cestovatelia to dokážu aj za polovicu. (takmer každý, koho som stretol mi potvrdil, že češi sú "really low budget travelers":). Aby som bol konkrétny - moja 9 týždňová cesta z Iránu do Nepálu ma aj s letenkami vyšla na 3000 USD a to som známy tým, že šetriť neviem a kľudne to mohlo byť aj o 500USD menej. Čo všetko som videl, zažil a nafotil má pre mňa nevyčísliteľnú hodnotu.
K tomuto článku ma inšpiroval istý bloger, ktorý sa sťažoval na "služby" nemenovanej CK. Je to vlastne moja rada, prípadne inšpirácia, ako sa takýmto problémom vyhnúť. Ako "backpacker" má človek všetko vo vlastných rukách a vyberá si len to, čo chce. A ten pocit slobody... to treba zažiť.
