„Juro, zobuď sa (jemu sa to podarilo - zaspať), to je on!“. Pretiera sioči a chvíľu mi tvrdí, že to nie je on, ale oblaky. Po treťom pretretímu padne sánka a vraví: „je to on“. Nie, ani Usáma, ani Musharráf, aleNanga Parbat alebo Diamir. Killer Mountain, Messnerova osudová hora.Moja desiata osemtisícovka, ktorú vidím na vlastné oči. Vidno ho priamoz cesty, svetlo je ale zlé a tak nefotím. „Neskôr“, vravím si netušiac,že to bola posledná príležitosť. Sme v Nagare, do Hopparu musíme pešo.Nevadí, je to len kúsok. Za nami krásne osvetlený Ultar Peak,majestátna 7–tisícovka, pred nami Spantik s úžasným skalným pilierom,najznámejší vrch tejto oblasti. Okolo nás sa tmolia deti, niektoré sinás len zvedavo obzerajú, iným vidíme v očiach chystané huncúctvo. Anaozaj, o chvíĺu mi niečo presviští okolo hlavy a trafí Jura do sánky.Na krku má krvavú ranu, ale tvári sa, že sa nič nedeje. Neverím mu, alekrpec stačil utiecť.
Ráno vyrážame po skvelej omelete s plackami čapátí. Čaká násprekročenie dvoch ľadovcov. Môj 20 kilový batoh, ktorého pätinuhmotnosti tvorí fotovýbava, mi podlamuje nohy. „S týmto sa mám trepaťtak vysoko?“. Čakáme na dedka s oslíkom, ktorý nás vďaka skvelému čuchuprevedie cez prvý, síce kratší, ale komplikovanejší ľadovec. Ten druhýje brnkačka, na jeho začiatku sa k nám pridáva miestny chlapík, ktorýto s nami ale dlho nevydrží. Konečne prichádzame k dvom veľkým kameňom,pri ktorých je táborisko s názvom Bericho Kor (3 300 m n. m.). Tumeníme plán a ostávame, nebudeme to hneď siliť hore, aj napriekaklimatizácii z Damavandu. Zaujmeme miesto na opačných koncochtáboriska, aby sme zabránili ponorke a relaxujeme pohľadmi na úžasnékopce okolo. Podvečer varíme a pozeráme, kade nahor. Ako neskôrzistíme, bude nám to naprd.
Po až príliš čiernom rannom čaji vyrážame smerom nahor. Čaká nás 1 300výškových metrov po suti, suchých trávach, kameňoch. Slnko pečie a keďdostávam kŕč do lýtok zo štverania sa po cca 45 stupňovom svahu,konečne zbadám chodník, ktorý si veselo traverzuje po celkom schodnomteréne pár metrov od nás. Už sme v takmer štyroch tisícoch, no poteší.Keď sa konečne vyteperíme na chrbát s miernejším stúpaním, mám dosť. Tásviňa na chrbte je neuveriteľne ťažká, cítim sa, akoby som „pomilovalvšetky Pakistanky v Pakistane“. Keď konečne nachádzame prameň, Jurovarí iránsku konzervu, ja dopĺňam tekutiny a dávam sa dokopy. Nie je tovýška, jednoducho ma zlomila tá sviňa.Oddych mi prospel a o hodinkusme pri Rush Phari. V diaľke vidím jaka a kričím na Jura, že ak hopodojí, budeme mať čaj s mliekom. Jazero je krásne, ťažko slovamiopísať, aký pohľad sa nám naskytol. Jednoducho nádhera, vo svetlezapadajúceho slnka zabúdam na únavu a fotím ako o život. Vybiehame do 4800 metrov, sme kúsok od miesta, z ktorého vraj vidno K2. Odkladáme tona ráno...
Večer vychádzam zo stanu a z úst mi vypadne len: „ty kokso“. Juro sapreľaknutý pýta, čo sa deje. Nič, len hviezd na nočnej oblohe jestrašne veľa a sú neuveriteľne blízko. Videl som himalájsku oblohu užmnohokrát, ale teraz je to niečo iné. Mám pocit, že patrím k hviezdamviac ako k svetu pod mojimi nohami. Prvýkrát spím v stane tak vysoko aďaleko od civilizácie. Hovorím Jurovi: „Neber to osobne, ale teraz bysom tu bol radšej s nejakou sympatickou slečnou... vieš, ja romantik“.Juro sa len uškrnie, myslí presne na to isté. A to sme na ceste lennecelé tri týždne.
Ráno vychádzam zo stanu úplne dolámaný. Celú noc som poriadne nespal.Najhoršie však je, že pri chôdzi do kopca mi je strašne zle a tak saide Juro pozrieť na K2 sám. Vraj je strašne maličký, aspoň odtiaľto,predsa len je to okolo 100 kilometrov ďaleko. Po polhodine sa vraciacelý nadšený. Neprežívam to tragicky, aspoň mám dôvod sa sem vrátiť,najlepšie priamo pod túto majestátnu horu. Alebo vyliezť na jednu zokolitých 6–tisícoviek... Sny a plány.
Zostup je očistec, ale nohy ma našťastie držia, najmä pri preskakovaníz balvanu na balvan som celkom rád. Aj tá najmenšia chybička sa tu môžeskončiť fatálne. Hlboko pod nami je ľadovec Barpu, ku ktorému musímezostúpiť a neskôr ho aj prekročiť. Nekonečné hodiny kráčame popri jehomoréne, hadičku camelbagu mám stále v ústach, no napriek tomu cítim,akoby som v nich mal piesok. Moje telo funguje na jednej tyčinke, ktorúsom do seba ráno natlačil. Občas oddychujeme v tieňoch obrovskýchbalvanov, rozosiatych po údolí. Konečne prvý ľadovec - ideme ako nahúsenkovej dráhe - hore a dole, hore a dole. Keď konečne prichádzame najeho okraj, kde stretávame nášho známeho, miesto pozdravu mi z ústvyjde len zachrapčanie. Slnko pomaly zapadá, no ja nie som schopnývytiahnuť foťák a fotiť. Len sedím a hlúpo sa usmievam na miestnychobyvateľov, ktorí sa medzi sebou bavia jazykom Burchaski. Znie príjemnespevavo.
Sme na druhom ľadovci a je jasné, že sme zišli z cesty. Pod nami sazrazu ozvetupé puknutie a my rýchlo bežíme k niekoľkým balvanom ačakáme na našich známych. Tí sa pri nás rozhodli oddychovať a pýtajú sanás: „Amerika?“. Pochopil som, že ich zaujíma, odkiaľ pochádzame.Hovorím: „Czechoslovakia“. Jeden z chlapíkov vyťahuje pušku a dáva miju do rúk. Je na nej nápis: „Made In Czechoslovakia“.
Konečne hotel. Už z diaľky sa na nás usmieva jeho správca. Zdravíme hoa objednávame si 4 Coca-coly. Celú cestu som na ňu myslel. A ešte nachrumkavý rožok s Nivou. Ale na to si ešte mesiac počkám. Teraz aspoňtá kola.
Chalt - miesto, kde sa stretáva Indická a Ázijská tektonická platňa
Ultar Peak podvečer
Ultar Peak ráno
Dedko a oslík so schopnosťou nájsť cestu cez ľadovec
Pastier
Výhľad z prvého táboriska
Toto miesto som nazval Minas Morgul
Jak pri našom druhom campe
Jazero Rush Phari
Večeraa!
My romantici vidíme, aký tvar jazero Rush má...
Toto mám v práci na desktope a keď mi je clivo, poteším sa týmto pohľadom.
Posledný pohľad zo stanu.
Obyvatelia údolia Hunza
Pevnosť Baltit v Karimabade
Západ slnka pod takmer 8-tisícovým št'tom Rakaposhi
Good bye Gilgit, In'š Alláh sa sem ešte niekedy vrátim...
