Vchádzame do vnútra okolo obrovského modlitebného mlyna, ktorý práve roztáčala drobná starenka. Fresky na stenách zobrazujú kolobeh života, peklá, démonov. Kruté výjavy nám hovoria, že ľudský život je utrpenie a že skutočné a trvalé šťastie dosiahneme iba vtedy, keď sa oslobodíme z cyklu znovuzrodení. Stúpame po prudkých schodoch do gompy, miestnosti, kde sa uskutočňujú všetky obrady. Naše oči si pomaly zvykajú na šero, vdychujeme vôňu vonných tyčiniek, oproti nám sedí zlatá socha Budhu. Prichádza mních v oranžovom rúchu so spokojným úsmevom na tvári. Úctivo nás víta a typickou nepálskou angličtinou nám hovorí o kláštore a budhizme.
Mustang bol kedysi súčasťou Tibetu, ale keď sa v 18. storočí zjednotili rozdrobené nepálske kráľovstvá, jeho vtedajší kráľ rozhodol o pripojení k Nepálu. Vďaka odľahlosti sa ho nedotkla ruka civilizácie a dá sa povedať, že momentálne je Mustang tibetskejší ako samotný Tibet. Nachádza sa tu okolo 60 kláštorov a ten v Kagbeni je najväčší. Nachádzajú sa v ňom veľmi staré a cenné písomnosti medzi ktoré patrí 800 rokov stará Tibetská kniha mŕtvych.
Samotný mních pôsobí veľmi skromne, ale nakoniec nám porozpráva aj o sebe. Podľa tradície sa ako najmladší syn stal mníchom. V Kagbeni je 10 rokov, z toho vyše troch strávil meditáciou v jaskyni. Dostal sa na koniec cesty, nemedituje a nemodlí sa pre seba. Svoje myšlienky venuje všetkým živým bytostiam na zemi, modlí sa za ich zdravie a šťastie. Jeho myseľ nepozná žiadne prekážky, jedinou emóciou je nekonečný súcit. Nie každý mních dosiahne túto úroveň, veľká časť ostane navždy kuchármi v kláštorných kuchyniach alebo v lepšom prípade rádovými mníchmi. Napriek (alebo vďaka?) jednoduchému životu, z väčšiny z nich vyžaruje absolútny kľud, pohoda a vyrovnanosť. Aj keď sa nám ich život zdá priam neľudský, ľudskosť môžu rozdávať. Vstávajú o štvrtej ráno, celý deň sa venujú meditácii a štúdiu. Ich jedinou potravou je tsampa (na hrubo pomletý jačmeň) a slaný čaj s jačím mliekom.
Častokrát sa pýtam sám seba, či by som sa dokázal odtrhnúť od všetkého, čo mám rád, čo ma obklopuje, čo robím. Zjednodušiť svoj život, spoznať svoju skutočnú podstatu, to, čomu budhisti hovoria „ne ja“. Zbaviť sa predsudkov, vášní, sebaklamov. Prežiť život s čistou hlavou a srdcom. Diletantsky si hovorím, že by som sa musel narodiť inde, žiť od malička podobným životom. Rozhodol som sa preto hľadať strednú cestu, ktorá mi dovolí žiť v tomto svete a zároveň hľadať skutočné šťastie. Možno to znie egoisticky, ale pokiaľ človek nie je v pohode, nedokáže pomôcť iným.
